Ľudstvo už zažilo ťažké ekonomické krízy, ale zakaždým našlo riešenie. Dokonca bola prekonaná aj Veľká hospodárska kríza tridsiatych rokov. Dnes však tvrdíme, že je potrebné napraviť človeka. Znie to iracionálne…Ľudstvo už zažilo ťažké ekonomické krízy, ale zakaždým našlo riešenie. Dokonca bola prekonaná aj Veľká hospodárska kríza tridsiatych rokov. Dnes však tvrdíme, že je potrebné napraviť človeka. Znie to iracionálne…
Ja to však vidím inak: všetky dnešné problémy vznikajú kvôli človeku.
V minulých časoch sme spôsobili krízy rôznymi vonkajšími príčinami, ale v súčasnej dobe nám začína byť stále jasnejšie, že zdrojom toho, čo sa deje, je človek, ktorý je dezorientovaný a nechápe, kde sa nachádza. Je to práve človek, ktorý je zlý a nedokáže sa zhodnúť s ostatnými; je to človek, ktorý nafukuje túto bublinu a nie je schopný dať systém do poriadku. Zdalo by sa, že nám sú chyby ľudskej spoločnosti jasné a potrebujeme ich len opraviť. Ale nevieme ako. Objavujú sa stále nové problémy, a keďže ich nedokážeme vyriešiť, cítime sa pred nimi slabí. Takže hlavný problém spočíva v nás.
Nemôžeme napríklad skutočne zjednotiť Európu do priateľského a súdržného zväzku, aby štáty nezapreli jeden druhého, navzájom sa neponižovali, ale naopak svorne pracovali. Nič sa nedarí – každý priťahuje prikrývku na seba namiesto toho, aby ju dal inému, a v dôsledku toho chýba každému a všetci majú ťažkosti.
Čo vlastne Európe chýba? Poľnohospodárstvo, priemysel, služby rôznych druhov, kontakty medzi krajinami, dopravné komunikácie, vlaky, lietadlá – to všetko tam je. K dobrému životu chýbajú len správne vzájomne vzťahy medzi ľuďmi – nič viac. Pričom chýbajú všetkým: magnátom, chudobným ľuďom, ľuďom s pravicovým aj ľavicovým zmýšľaním.
Či teda existuje iný spôsob nápravy okrem výchovy ľudí? Keby Európania napravili výchovu, mohli by si jednoducho zorganizovať rajský život. Ale namiesto toho je v Škandinávii napriek hmotnému blahobytu vysoké percento samovrážd a južné krajiny trpia nezamestnanosťou a národnými nepokojmi. V Grécku už situácia naberá rozmer humanitárnej katastrofy – ľudia doslova nemajú čím nakŕmiť deti. Ponechávajú deti na ulici, aby sa o nich postaral štát, a zúfalí chudáci páchajú zločiny, aby sa dostali do väzenia.
Tak čo teda robiť? Napravovať človeka!
Veď v skutočnosti sú zdroje celkom dostatočné pre všetkých. Povedzme, že niekto má soľ, niekto má mäso, niekto oheň, niekto zeleninu, ale nie sme schopní sa dohodnúť, že uvaríme polievku pre všetkých. Každý sa drží svojho – a v dôsledku toho nikto nemá nič. Veď sa nenasýtiš ani soľou, ani surovým mäsom.
Táto situácia sa bude zhoršovať – lebo taký je program prírody – kým si neuvedomíme, že bez riadneho a čestného spojenia jednoducho zomrieme.
Čo sa týka minulých kríz, sú neporovnateľné s existujúcimi. V súčasnej dobe je kríza závislá na náprave človeka, a preto je najťažšia – s ohľadom na rozhodnutie.
V tridsiatych rokoch, keď ešte pokračoval kapitalistický vývoj so všetkými jeho ambicióznymi plánmi a nádejami, náhly kolaps skutočne priniesol ľuďom strašné pocity. Dnes je človek sklamaný vlastnými želaniami a vopred je pripravovaný na najhoršie. Vnímame, že na nás v budúcnosti nečakajú nové „výšiny konzumizmu“ a mrak len hustne.
Dochádza k tomu preto, aby sme si uvedomili podstatu: súčasná kríza na rozdiel od všetkých predchádzajúcich prebieha na úplne odlišnej úrovni, v inej sfére. Odohráva sa v človeku. Preto nie je záležitosťou bánk alebo iných vonkajších príznakov ochorenia. Bojom proti príznakom sa s krízou nemôžeme vyrovnať. Jediná cesta je napravenie vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.
Budeme umierať od hladu tak dlho, kým sa riadne nezjednotíme a spoločne „neuvaríme polievku“. Táto situácia je úplne odlišná od toho, čo bolo v minulosti. Predtým ľudia túžili mať viac, a zostali bez všetkého, čo viedlo k zúfalstvu, neznesiteľnému utrpeniu, a často tiež k samovražde. Dnes človek aj bez akýchkoľvek ambícií už od začiatku vie, že čoskoro nebude mať čo jesť. Doslova je mu vopred ukazované, ako postupne zostúpi do hrobu. A je mu to ukazované preto, aby každý pochopil, kam smerujeme. Príroda nás postupne učí, ukazuje nám vytvorenú situáciu a vysvetľuje, čo musíme robiť.
Tento proces neskončí okamžite. Potiahne sa ďalší rok a ešte druhý, dokým ľudia nepocítia, že trápenie nemá konca, až kým sa slimačím krokom nedostane do hrozných stavov. Doteraz si dôsledky krízy neuvedomujeme, nepozorujeme zatváranie podnikov, zníženie podnikateľskej činnosti, kolaps rôznych sfér. Postupne sa však pred našimi očami svet ponorí do hlbokého a ponurého „spánku“, až kým si ľudia neuvedomia, že problém je v nich. To oni nemôžu „prebudiť“ svet nehľadiac na jeho všetku hojnosť.
„Prečo sa nám nič nedarí? Tu je mäso, tu voda, tu oheň, tu zelenina – tak poďme uvariť dobrú polievku…“. K tomu, aby na to ľudia nakoniec pristúpili, bude treba viac času.
Takáto kríza ešte nebola.