Človek sa v dnešných časoch nudí. Nevie sa zapáliť prácou. V živote sa mu zdá, že už nič nemá zmysel. To je problém najmä u administratívnych pracovníkov. Manažér sa uzamkne v kancelárii, „ja nemám čas!“, ale v skutočností sa len motá.
Je to rovnaké predstieranie zamestnanosti u pracovníkov a úradníkov na všetkých pracovných úrovniach. Je to prirodzené. Ľudia strácajú túžbu, vyrábať a niečo urobiť. Nemôžu sa donútiť pracovať. Človek sa povaľuje, sedí, s niečím sa hrá.
Je dobré, že dnes existuje internet. Je to jednoducho všeliek proti nude, pretože ľudia majú plné ruky práce aspoň s niečím, inak by bola degradácia rýchlejšia. Aj keď v tomto prípade by to bolo oveľa jednoduchšie, rýchlejšie by sme sa cítili ako zvädnutá rastlina. Všetko je dôsledkom vývoja našej túžby, ktorá sa vyvinula na svoje maximum a teraz nemôže byť ničím naplnená.
Začalo to už v šesťdesiatich rokoch minulého storočia s generáciou „detí kvetov – hippies“, ktorí sa vnárali do meditácie, drog atď.. To bol prvý signál.
Východisko vidím v integrálnom vzdelávaní. Teraz pracujeme na integrovanej komunikácii s ľuďmi. Ide o to, že pokiaľ správne implementujeme človeka do okolitej spoločnosti, potom jeho túžba začne byť základom celkovej jeho existencie. Túžba, ktorá predtým bola veľmi malá (pretože nič nechcel, nemohol pohnúť ani prstom) sa teraz stáva desaťkrát väčšou, pretože je v skupine, ktorá ho začína stimulovať, neustále s ním lomcuje.
Nakoniec je nasiaknutý túžbami všetkých ostatných a čo je najdôležitejšie, je prebudený, dostane akýsi druh malého vnútorného pnutia a to ho vymaní zo stavu ľahostajnosti.
Myslím si, že to by mali prijať všetky pracovné skupiny, pokiaľ nechcú spať po celý život. Preto je nutné, aby prišli a zjednotili sa a stimulovali sa navzájom. Potom dostanú túžbu rásť a začnú žiť a pracovať efektívne.
Rovnaké je to aj s deťmi. To znamená, že dieťa začne dostávať túžbu všetkých okolitých ľudí a stáva sa o veľa aktívnejší ako predtým.
Naviac, takáto silná túžba vytvára prostredie pre ľudí, pre ďalší rozvoj. To nie je len zvýšená pozornosť, ale možnosť absorbovať informácie od okolitých ľudí a čo je najdôležitejšie, dosiahnuť spoločnú jednotu, cez ktorú by sme sa mali pozerať na svet a riešiť všetky problémy správne.
Je to vyššia túžba, vyššie myslenie a myseľ, ktorá sa netýka mňa alebo ostatných. Je to niečo, čo sme teraz vytvorili vlastným úsilím. Táto spoločná vec, ktorá sa medzi nami narodila, je naše dieťa.