Podľa štúdií bude 90 % najväčších miest do roku 2050 zaplavených vďaka vzostupu hladiny mora. Milióny ľudí stratí svoje domovy, bude zničená mestská infraštruktúra.
Na niekoľkých plávajúcich planinách sa rozprestrie 75 hektárov. Mesto sa bude samostatne zásobovať potravinami pomocou poľnohospodárstva na pôde nanesenej na platformy a tým, čo využijú z oceánu. Takých projektov bude v zásade vznikať stále viacej. Tento konkrétny projekt je vypočítaný pre 10 000 ľudí.
Je to reálne?
Nemyslím si, že je to reálne. Nepovažujem to ani za nutné, pretože na Zemi je toľko neobývaného priestoru, že je možné ho osídliť ďalšími 200 miliardami ľudí.
Budúcnosť ľudstva sa mi zdá byť predsa len usporiadanejšia. Ľudia si uvedomia, že sa ich rovnováha s prírodou nachádza predovšetkým v ich myslení a vo vzťahu k prírode, ktorý musí byť správny, vyvážený, zodpovedajúci zákonom prírody, a nielen zákonom ľudského egoizmu, ktorý je voči tomu všetkému protikladný.
More sa na nás valí a voda stúpa len preto, že máme niečo s myslením. Znamená to teda, že je len potrebné, aby sme niečo zmenili v našom myslení, a more ustúpi. To nie je výplod fantázie! Nie je to žiadna fikcia. Začneme sa k prírode chovať iným spôsobom. Naše myšlienky, naše túžby majú na prírodu veľmi vysokú úroveň vplyvu.
Je to merateľné? Dá sa to dokázať?
Nie, zmerať to nie je možné. Dôkaz bude existovať z takzvaného opaku, ako sa tomu hovorí.
Bude možné z opaku dokázať, že v okamihu, kedy to bude skutočne neúprosne prichádzať, zmenia ľudia myslenie a more ustúpi?
Myslím si, že áno. Pretože zároveň s tým, že je človek veľmi veľký, hlúpy a svojhlavý egoista, je tiež citlivým prvkom prírody, a keď ho bodajú, kričí: „Au!“ Všetko záleží na miere utrpenia. Keď mu vezmú všetko a život sa stane takým, že by bolo lepšie, keby nebol, začne premýšľať. Je to však ohromné utrpenie! Obrovské! Z pohľadu prírody je prakticky neznesiteľné. Príroda bude svojím zákonitým spôsobom človeka napravovať veľmi tvrdo. Inak jednať ani nemôže.
Dostali sme však možnosť sa napraviť s predstihom. Ale útekom z jedného rohu zemegule do druhého tento problém nevyriešime. Vo všetkom, čo súvisí s ekológiou a našou interakciou s prírodou, je treba jednoducho poslúchať vedcov. Poskytujú experimentálne údaje, ktorým nemožno ani veriť, ani neveriť. Ide len o informáciu a my musíme jednať v súlade s ňou: zamyslieť sa, čo by sme mali robiť, aby sa to nestalo.
A potom dospejeme k rozhodnutiu, že všetko závisí na človeku, na jeho prístupe k ostatným ľuďom a k samotnej prírode. A kvôli tomu je nutné napraviť prirodzenosť človeka – z egoistickej, keď necíti nič iného než seba, na altruistickú.