Existencia čiernych dier sa potvrdila. Čas v nich stojí, nefungujú tam fyzikálne zákony a gravitácia je taká veľká, že nenávratne absorbuje všetko vrátane svetla.
Nefunguje tam fyzika nášho sveta. To znamená, že si môžeme len na základe toho, čo máme, predstaviť, že je tam všetko iné.
Akým spôsobom je to iné? Môžeme žiť ešte stovky rokov, a aj tak to nerozlúštime, pretože my stojíme za rádioteleskopmi, ktoré nám obraz tejto čiernej diery zaobstarali.
Tento jav skúmame našimi egoistickými mozgami, ktoré nie sú kvantové, ale iba mechanické.
Preto z toho nič nezískame. Aby sme mohli pristúpiť k naozajstnému výskumu iného sveta – toho, ktorý je vnútri čiernej diery, kde je úplne iná fyzika – museli by sme byť inými my sami.
Zachytili sme iba náš vesmír po okraj prechodu do iného priestoru. To je hranica nášho porozumenia. Nazývame ju tiež – „hranica“. Hranica času, hranica priestoru. Nič takého tam však nie je.
Nevieme, čo je v týchto čiernych dierach. Nevieme nič. Isté je len jedno – podľa nás sa tam všetko stráca. Zaujímavé by bolo pozrieť sa, ako by sme odtiaľ vypadli my, keby sme sa z toho čierneho oka pozreli na tento svet.
Naozaj zaujímavé! Pozrieť sa na zákony nášho sveta z hľadiska iných zákonitostí. Vyzerali by sme veľmi primitívne ako tí, ktorí sú pod rýchlosťou svetla. Je to ten najprimitívnejší stav, ktorý môže v prírode existovať – nižší než rýchlosť svetla. To znamená, že som úplne v moci mechanického svetla. Som ním potlačený, riadený, takže nie som nič! Neexistujem! Pretože necítim moje „Ja“.
Čo spôsobí pochopenie človeka, že keď sa zmení on, zmení sa aj svet?
To, že sa náš svet stane čiernou dierou, v ktorej všetko zmizne.
Kedy k tomu ľudstvo dospeje?
K tomu dospejeme uvedomením si zla. A postupne k tomu prichádzame. Preto cítime evolúciu.