Vedci z Brigham Young University of America dospeli k záveru, že osamelosť a sociálne vylúčenie predstavuje národný problém. Približne 43 miliónov dospelých Američanov starších viac než 45 rokov trpia chronickou osamelosťou.
Podľa výsledkov sčítania ľudu žije viac než štvrtina populácie osamotene a viac než polovica občanov nevstupuje do manželstva. Je to prirodzené pre všetky rozvinuté národy. Blížime sa k tomu všetci. Deje sa to nielen v Amerike, ale tiež v Európe a v Rusku a čoskoro to nastane i v Číne. Nejedná sa o národný problém, ale o rozvíjajúci sa egoizmus. Pravdou však je, že sa v každom národe rozvíja v rôznej miere a inak sa prejavuje.
Deje sa to podľa nejakého zákona?
Áno. Prirodzene. Jedná sa o 70 národov sveta, 70 koreňov. Obecne však ide o rovnaký trend, ktorý sa dotýka všetkých. V Afrike dnes dochádza k rozmachu pôrodnosti, ale v skutočnosti to všetko prejde a povedie to k jednej forme pre všetkých: človek sa nebude chcieť vyčerpávať kvôli nikomu vrátane detí. Ľudia dnes nechcú nič také. Egoizmus uzatvára človeka v samom sebe, zapečatí ho ako v džbáne a on nechce nič viac. Potrebuje len pizzu, Colu, počítač a to je všetko.
Aj keď človek bude vedieť, že je z osamelosti chorý, že tým trpí a je v depresii?
To je všetko hlúposť. Z detí je viacej utrpenia a chorôb. Takto k nám bude hovoriť náš egoizmus! Vidíme, koľko ľudí sa dnes nechce oženiť, vydať sa, mať deti. A keď už, majú sotva jedno dieťa, dve maximálne – závisí to na tom, v akej žijú spoločnosti. To znamená, že egoizmus potlačil i najstarší inštinkt – materský. Dokonca i medzi veriacimi! Šíri sa to všade, dokonca i v Izraeli. A v zahraničí to už je dávno.
Čo ďalej?
Ďalej – uvedomenie zla: kam ideme, kam dospejeme. Najskôr sa musíme ponoriť do špatných podmienok, tešiť sa nimi a kričať, že sa cítime dobre. „Sme slobodní! Nikomu nič nedlžíme! Nech k nám nikto nelezie! Každý má svoj vlastný kút. Kašleme na všetko! Dostávam podporu, mne to stačí, sám z toho vyžijem a môžem sa zavrieť vo svojej miestnosti. Potrebujem len životné minimum a svoj počítač. To je všetko!“ Ukazuje sa, že si nakoniec človek začne uvedomovať svoju konečnosť. Faktom však je, že to súvisí s rozvojom spoločnosti. Ale spoločnosť týchto ľudí nepotrebuje. Koniec koncov, netrpíme tým, že nám chýbajú pracovníci. Máme ich veľa. Na svete je osem miliárd ľudí a na pracovnú silu stačí miliarda a možno dokonca i menej. Prečo na tejto Zemi toľko produkovať?
Program prírody sa v zásade zameria na to, aby sa rodilo menej detí. Tak sa postupne zníži pôrodnosť. A kedy dôjde k uvedomeniu zla? V akom okamihu? To musí vychádzať z vnútra, nie na základe akýchsi veľkých sociálnych hnutí. Prelom môže nastať i v dôsledku vojny. Ale to je taktiež neprirodzené. Prirodzený vývoj je, keď človek, ktorý študuje svoj egoizmus a cíti ho v sebe, zrazu začne pociťovať ďalšiu úroveň vývoja egoizmu, ktorá mu ukazuje, že je nová, ďalšia úroveň existencie, ktorá je zvonka materiálna. A tu človek začína chápať, že k tomu nemá vzťah, ale v zásade je všetko najlepšie práve tam. A všetko, čo sa tu udialo v priebehu všetkých miliónov a dokonca miliárd rokov, je len prípravou na nasledujúcu úroveň. A človek nemá k tejto úrovni žiadny vzťah.
To je naozaj tragédia!
Tu nechajú človeka túto tragédiu pocítiť. Teoreticky sa nám zdá, že to nič nie je, že to prejde. Máme predsa čo jesť a čím sa zabaviť. Nie, to neprejde! Človeku bude poskytnuté všetko, čo sa mu zachce: futbal, rybárčenie, čokoľvek. Nie! Vzrastie v ňom ďalšia egoistická úroveň: poznať cieľ, zmysel, povzniesť sa nad súčasnou prirodzenosť do nasledujúcej duchovnej úrovni, ktorá nie je obmedzená našou pozemskou, egoistickou štruktúrou. A samozrejme v tom nebude môcť existovať. A bude to kvílenie, stonanie na celej Zemi! Je to čas – uvedomenia si zla. To, čo sa stane po tomto prechodnom období, alebo ako to bude vyriešené, už nie je dôležité. Ide o to, že keď si to ľudia začínajú uvedomovať, začínajú to vnímať… Uvedomia si všetko, ale zároveň pochopia, že to nedokážu dosiahnuť.
To je desivé. Existuje šťastie, ale nemôžu ho dosiahnuť. A chápem to, uvedomujú si to a vidím, predvídam, pociťujem, ale nevieme, ako to dosiahnuť.
Mal by človek zo svojej strany niečo urobiť?
Nie. Len si jednoducho uvedomiť zlo svojej prirodzenosti. A potom bude pripravený sa doslova vymaniť zo svojho tela. To znamená nájsť tú vonkajšiu silu, ktorá by mu pomohla zo seba sa dostať von. Tento stav je krásny sám o sebe! To znamená, že bude zrazu vnímať to, čo teraz vnímať nemôže. Človek nájde spôsob, ako vyjsť zo seba. Bude si uvedomovať, že je to jediná možnosť, a urobí čokoľvek. To znamená, že budúca minúta je absolútne nedôležitá. Existuje len tento okamih. Rovnako ako to bolo u Fausta.