Prežívame veľmi zaujímavý okamih, kedy sa takmer celý svet snaží vrátiť k starému životu. Ľudia dúfajú, že všetko bude ako predtým a že sa život zlepší. Súčasne však Medzinárodná organizácia práce predpovedá, že jeden a pol miliardy ľudí zostane úplne bez práce.
Dúfame, že im štát poskytne nevyhnutnú sociálnu podporu. Otázkou však je, ako bude môcť také obrovské množstvo ľudí existovať bez práce, na ktorú sú zvyknutí? Čo budú robiť? Ako človek môže realizovať svoje ľudské kvality, keď je bez práce, nič nepožaduje a nie je ničím uspokojovaný?
A čím sa zaoberal predtým? Absolútne zbytočnou prácou. Len aby niekomu niečo predal, niečo od niekoho kúpil, to je všetko. V tomto prípade bude užitočnejšie, keď neurobí nič a nepoškodí ekológiu, atmosféru, životné prostredie. Jeho prácu nikto nepotrebuje!
Príroda to tak nebude tolerovať. Smeruje ku zreteľnej integrácii všetkých svojich častí, a ešte viac medzi ľuďmi. Dochádzame teda k záveru, ktorý nám ukázal koronavírus: v prírode sme integrálny systém a nachádzame sa v jeho vnútri. Nemôžeme s tým urobiť vôbec nič, príroda nás bude v každom prípade pobádať, tlačiť, aby sme zaujali svoju serióznu, normálnu sféru činnosti a pracovali v nej.
V tejto sfére činnosti existuje len jedno východisko. Nemôžeme neustále vyčerpávať Matičku Zem a vyrábať zbytočné tovary, pretože to vedie k obrovskej nadprodukcii.
Ide o to, že vďaka moderným technológiám môžeme so ziskom nakŕmiť a obslúžiť celú populáciu planéty, ale my ju iba vyčerpávame. Preto musíme hľadať iné východisko, inú cestu rozvoja: čo robiť, čo vyvíjať a akým smerom sa vydať.
Verím, že existuje iba jedna odpoveď – smerom k duchovnej, sociálnej, kultúrnej sebarealizácii, ale v žiadnom prípade nie k technickej ani materiálnej.