Hovorí sa o tom, že COVID-19 je trestom prírody za zlé zaobchádzanie s ňou. S úctou nesúhlasím. Ako to vidím ja – v prírode nie sú žiadne tresty; sú to prírodné zákony.
Napríklad gravitácia je prírodný zákon. Ak skočíte zo strechy výškovej budovy a myslíte si, že môžete lietať, zomriete, aj keď si v polovici cesty dolu budete užívať výhľad a vietor v tvári, mysliac si, že sa na vás život usmieva. Ak sa však budete riadiť gravitačným zákonom a zostanete na pevnej streche, budete v bezpečí.
Po stáročia sa ľudstvo správalo ako ten hlupák na streche a predstieralo, že je tým, čím nie je: jediným vládcom Zeme. Vyskočili sme príliš vysoko a teraz letíme dolu voľným pádom. Na našej ceste dolu sme oslavovali naše úspechy so slovami: „Zatiaľ to ujde.“ Boli sme však oklamaní našim sústredením sa na seba prirodzenosťou, ktorá prekrútila naše vnímanie reality. Teraz, keď sa krajina pod nami rýchlo približuje, existuje len jeden padák, ktorý môžeme otvoriť, a zastaviť tak voľný pád: zladiť ľudskú prirodzenosť so zvyškom prírody. Nič iné nezabráni kolízii s asfaltom dolu.
Hrady z piesku
Počas niekoľkých týždňov koronavírus zastavil civilizáciu v jej zabehaných koľajach. Turistika, doprava, šport, zábava, kultúra, priemysel, vzdelávanie, spoločenský život, a dokonca aj naša schopnosť zhromaždiť sa k modlitbe boli prerušené. Stručne povedané, vírus zastavil naše životy. Väčšina ľudí má ešte stále základné prostriedky, ako je jedlo a strecha nad hlavou, ale aj to je do budúcnosti neisté.
Súčasne sa vírusu COVID-19 počas niekoľkých málo týždňov podarilo obnoviť veľa aspektov prírody, ktoré boli ľuďmi potlačené. Vzduch v Číne je prvýkrát po desaťročiach čistý. A môžete tiež vidieť plávať ryby v kedysi kalnej vode kanálov v Benátkach, kam sa po mnohých rokoch svojej neprítomnosti vracajú aj labute. Príroda sa zreteľne omladzuje. Nie je to odplata ľudstvu; len nás to oddeľuje od zvyšku prírody a obnovuje sa harmónia a rovnováha.
Koronavírus nám posiela správu: Ľudská prirodzenosť, ktorá vytvorila civilizáciu, ktorej si tak ceníme, je v rozpore so zvyškom prírody. Poškodzuje zvyšok sveta a škodí aj nám ľuďom.
Svet, v ktorom žijeme, je odrazom interakcií medzi jeho časťami. Kým sa príroda vyvíja prostredníctvom harmonickej spolupráce, my sme boli poháňaní bojom o moc a nadvládu. Rovnako ako nezbedné deti, ktoré stavajú hrady z piesku, bojujeme za to, aby sme postavili tie naše a rozbili tie, ktoré sú kohokoľvek iného, kým neprišiel príliv a všetkých ich nespláchol, aby sme mohli začať znovu a správne.
Homeostáza a vzájomná zodpovednosť
Keď boli vyhubení vlci z Yellowstonského národného parku vo Wyomingu v USA, utrpel tým celý ekosystém. Premnožené bylinožravce vyčerpali flóru, vodné toky sa odchýlili od svojich bežných trás kvôli nedostatku vegetácie na brehoch a zdravie zvierat sa zhoršovalo, pretože slabí a chorí jedinci neboli redukovaní predátormi. Keď boli vlci znovu vpustení do parku, obnovila sa rovnováha i zdravie.
Prírodný zákon, ktorý riadi túto rovnováhu, je známy ako „homeostáza“, ktorá je definovaná ako tendencia k stavu rovnováhy medzi rôznymi, ale vzájomne závislými prvkami alebo skupinami prvkov organizmu, populácie alebo skupiny.
My, ľudia, postrádame inštinkty, ktoré vo zvyšku prírody udržujú homeostázu. Namiesto toho ju musíme rozvíjať vedome a dobrovoľne. Ľudská homeostáza nebude prírodným zákonom, ktorý nás prirodzene vedie, ale princípom sociálnym, ktorý bude tvoriť základ našej spoločnosti. Touto zásadou bude „vzájomná zodpovednosť“. Rovnako ako homeostáza aj vzájomná zodpovednosť znamená tendenciu k rovnováhe medzi rôznymi, ale vzájomne závislými prvkami. Ale u ľudí je to skôr tendencia vedomá než vrodená.
Pokiaľ do našich spoločenstiev zanesieme vzájomnú zodpovednosť, budeme schopní ako ľudská spoločnosť aj naďalej rásť a prosperovať. Ak sa tomu budeme vyhýbať, príroda nás donúti správať sa vyváženejším spôsobom ako dnes v prípade koronavírusu. A čím tvrdošijnejšie to budeme odmietať, tým agresívnejšie nás k tomu bude príroda tlačiť.