Teraz, keď nás zasiahla druhá vlna koronavírusu, zreteľne vidíme, že nebojujeme s koronavírusom, ale sami so sebou. Za záplavou štatistík, ktoré sa na nás hrnú, stojí elementárne ľudský egoizmus, ktorý sa nechce vzdať svojej moci.
V Izraeli počas septembra na koronavírus a jeho následky zomrelo viac ako päťsto ľudí. Izrael sa tak stal zamorenou krajnou. Pandémiou je zachvátený celý svet a predpovede sú ponurné. Priemerný vek obetí vo vážnom stave sa postupne znižuje. „Napriek tvrdeniu, že zomreli na iné, väčšinou chronické choroby, nový výskum ukazuje, že bez korony by títo ľudia žili najmenej o šesť mesiacov dlhšie,“ hovorí profesor Ran Blitzer, vedúci výskumu v rámci zdravotného fondu Clalit.
Obete však nie sú to jediné, čo treba brať do úvahy, ale taktiež aj ostatných ľudí, ktorí sa ocitli v pazúroch dôsledkov pandémie, ktorá zo dňa na deň zvyšuje svoje zovretie. Skôr či neskôr budeme musieť všetci vážne porozmýšľať o tom, čo sa deje, a vyvodiť závery. A toto zovretie sa neuvoľní ani po vyvinutí vakcíny. Všetko je oveľa vážnejšie.
Či sa nám to páči, alebo nie, koronavírus nás núti k nevyhnutnosti, ktorá sa nám zdá hrozná a nenávidíme ju – k starostlivosti o druhých ľudí, na ktorých nám vôbec nezáleží. Človek je priamo závislý na ostatných ľuďoch, na svojom okolí, a táto závislosť sa zvyšuje. Čoskoro uvidíme, že každý nárast našej nezodpovednosti, každý prípad nedbanlivosti okamžite vyvolá negatívnu reakciu systému, v ktorom sú vírusy a iné „prírodné“ katastrofy iba faktory vplyvu, nositeľmi signálov. A systém neustúpi, pretože to vyžaduje náš vývoj.
Naozaj dúfam, že súčasnú fázu prekonáme rýchlo. V skutočnosti je plná vážnych komplikácií, pretože je ťažké dokopať človeka, ktorý je ponorený do obvyklého egocentrického obrazu sveta. Jednoducho nepočuje, nevšíma si signálov zvonku, kým sa ich sila nestane ničivou …
Čo vlastne nepočujeme?
Nepočujeme posolstvo Prírody: „Nie ste múdrejší ako ja ani silnejší ako ja. Ste moje milované deti, ktoré dosiahli prahu dospelosti. Preto sa musíte dostať do súladu s mojimi zákonmi. “
Problém, ktorý vnímame ako koronavírus, nespočíva na biologickej úrovni, ale na úrovni vzťahov medzi ľuďmi – na najdôležitejšie a najviac opomínané oblasti nášho života. Medzi nami sú ľudia, ktorí zasievajú nenávisť, chránení zákonom. Propagácia nepriateľstva a nenávisti je neoddeliteľnou súčasťou našej „slobody“. Treba sa len schovať za „správne“ heslá: politické, ideologické, neoliberálne, náboženské.
Inak to ani byť nemôže: egoistickej spoločnosti nenávisti treba poskytnúť ventiláciu, aby neexplodovala pod tlakom a nezmietla všetko, čo jej stojí v ceste.
Ale tento ventil už nefunguje. Negativita už prúdi všade okolo a situácia sa len zhoršuje. Je čas prejsť k novej spoločenskej paradigme, k novým vzťahom, bez ohľadu na to, nakoľko by nám ich náš podplatený, lživý racionalizmus podsúval ako utopické.
Pozrite sa pozorne: vlastne racionálne už vôbec nie je. Jeho rady sú neúčinné. A my, ktorí ich nasledujeme, sa len hlbšie a hlbšie potápame a obviňujeme z katastrofy politikov, ktorí presne odrážajú stav národa.
Nakoľko je možné ignorovať to, čo je zreteľné? Ako dlho je možné šliapať na hrable v nádeji na iný výsledok? Koľko liekov sa ešte môže napchať do starého umierajúceho sveta? Umiera, pretože prišiel jeho čas. Musíme sa pozerať dopredu a budovať niečo nové, kým je ešte čas.
„V boji s hlúposťou sú aj samotní bohovia bezmocní“ – tieto slová Friedricha Schillera, ktoré zachytil Isaac Asimov, presne charakterizujú súčasný stav. Naši „bohovia“ sú porazení a bezmocní, sú na smrteľnej posteli, my však automaticky pokračujeme v nasledovaní zastaraných dogiem. Poďme sa konečne zbaviť ich moci. Poďme hľadieť vpred, a nie dozadu.
Inak nás očakáva agónia. Lekári už varovali, že sa koronavírus môže šíriť vzduchom, a to nielen v mikrokapkách. Ale to ešte nie je všetko. V určitom okamihu zistíme, že nás pred ním neochránia ani skafandre. Veď v skutočnosti trpíme vírusom sváru medzi nami a ten nepozná hranice, preniká akýmikoľvek zábranami podobne ako krátke vlny, ktoré nedokážu zachytiť naše aparatúry. Infikujeme sa navzájom tým, že vyžarujeme ľahostajnosť a nenávisť.
A to je dôvod, prečo zásadne nepomôže karanténa. Iba nás vyžmýka do vyčerpania, uvoľňujúc tak zovretie egoizmu, aby ľudia konečne počuli posolstvo Prírody, prijali príkaz doby. Iné východisko nie je, vírusov sa môžeme zbaviť len vtedy, keď vyčistíme vzťahy medzi nami.
„Milujte sa navzájom,“ hovorí Príroda, „a potom vám nič neublíži. Aj keď si myslíte, že je to nemožné, snažte sa o to, smerujte k tomu, tiahne k tomu zo všetkých síl. A ja vám pomôžem rovnako tak ako rodičia, ktorí svojim deťom pomáhajú prekonávať ťažkosti na ceste k dospievania.“
Rozhodujúci okamih
A čo robíme dnes? Sami otvárame vírusu cestu, pretože nie sme schopní sa dohodnúť, premýšľať jeden o druhom. A najpodstatnejšie je, že svojou bezcitnosťou prenášame infekciu vnútornými kanálmi spoločného ľudského systému. Namiesto toho, aby sme vírus sváru filtrovali a blokovali, otvárame sa mu, a takto sme pred ním bezbranní.
Veď negatívne myšlienky a pocity predstavujú najvyššiu vírusovú hladinu, na ktorú sa obliekajú vírusy nižšieho rádu. Je možné povedať, že práve toto je prameň všetkých vírusov, základná vada systému.
Proti nemu sa nikto neubráni sám. Musí proti nemu byť postavené spoločné úsilie, interakcia, spoločná ochota sa aspoň v niečom povzniesť nad seba samého kvôli ostatným. A potom nám pomôže naša matka Príroda. Veď to už bude zrelý postoj k životu a k sebe navzájom.
Ale my sme zatiaľ k jej volaniu hluchí. Svet je rozdelený a nechápe, čo sa deje. Dôsledky si možno ľahko predstaviť: v podmienkach rastúcej krízy bude každý myslieť len na seba. Zrúti sa globálny obchod, dôjde k prerušeniu výrobných reťazcov, k narušeniu alebo prerušeniu dodávok potravín, rozbujnia sa sociálne a medzinárodné konflikty. Pred nami nie je pokles, ale priepasť!
A vinu nenesie vírus, ale nafúknuté, nespútané ľudské ego. Práve s ním musíme bojovať na celom svete. Všetky naše problémy pochádzajú výhradne od neho. Pre začiatok si to poďme aspoň priznať, premýšľajme o tom. Správna diagnóza je jedinou cestou k uzdraveniu.
Je pochabé donekonečna popierať to, čo je nezvyčajné, čo sa okamžite neukladá do mysle. Koniec koncov, ak sme dosiahli kritickú situáciu a nie sme schopní ju vyriešiť, znamená to, že našej pozornosti niečo uniká. Niečo neberieme do úvahy.
Neberieme do úvahy Prírodu, ktorá určuje zákonitosti vývoja. Samozrejme je to možné začať počuť až na kolenách, na lopatkách. Ale to nie sú metódy Prírody, ale naše. V skutočnosti nám nič okrem nášho egoizmu nebráni, aby sme chod udalostí zvrátili už teraz.