Keď sa niečo nevyvíja dobre, ľudia sa pre útechu a odpovede obracajú smerom k nebesiam. Odpradávna hľadali niečo, o čo by sa mohli oprieť vo chvíľach krízy a utrpenia.
Takže je vlastne prirodzené, čo napokon potvrdzujú aj štúdie, že táto pandémia u ľudí vyvolala hľadanie vyššej sily. Táto snaha urýchli naše odhalenie zmyslu života a pomôže nám vnútorne sa stotožniť s odpoveďou, ktorá bude nájdená v sile lásky medzi nami.
Z prieskumu Pew Research Center vyplýva, že štvrtina Američanov sa zhoduje v tom, že COVID-19 posilnil ich vieru vo vyššiu moc, zatiaľ čo len 2% tvrdí, že ju oslabil. Aj iné štúdie potvrdzujú priamu súvislosť medzi prírodnými katastrofami alebo inými krízovými okamihmi a zvýšenou tendenciou obracať sa k vyššej sile. Od začiatku pandémie sa na platforme Googlu počet vyhľadania slov „modlitba“ takmer zdvojnásobil.
Ľudia potrebujú cítiť, že majú oporu, že existuje niečo, čomu môžu veriť alebo čoho sa môžu držať. Podobne ako dieťa, ktoré sa chytí svojej matky a nepustí sa, pretože ju vníma ako to najbezpečnejšie miesto, aj my, dospelí ľudia, potrebujeme cítiť zdroj bezpečia. Vo svete okolo nás však žiadny takýto zdroj nenachádzame.
Ľudstvo sa kedysi obracalo k neživej sile prírody, ako je slnko a mesiac, ako k silám, ktoré vládnu. Dnes, keď už nie je kam sa obrátiť a nie je v čo veriť, zostáva len vyššia moc. Nie sme si však istí, kto alebo čo to presne je. Tieto otázky vyvolávajú nekonečné diskusie, hypotézy, dojmy a presvedčenie. Koniec koncov, naše srdce túži po istote, že existuje niečo, čo riadi a určuje v živote úplne všetko.
Nakoniec sa môžeme spýtať, či je dôležité poznanie presnej povahy najvyššej moci, ak nám v našich krátkych životoch na tomto svete pomáha cítiť sa bezpečnejšie. Nakoľko viera upokojuje našu vyčerpanú psychiku, natoľko sa jej držíme.
A keď sa človek cíti lepšie, je to dobré pre jeho okolie, pretože pokojní ľudia sú k sebe láskavejší. Sú menej ochotní sa hádať alebo ubližovať ostatným. Hoci sa detaily a zvyky okolo viery môžu líšiť, každý z ôsmich miliárd ľudí na svete niečomu veria a takú vieru prijímajú takmer všetci ako úplne normálne.
Tento pohľad na vieru tiež súvisí s ideou modlitby. Od vypuknutia pandémie sa viera ľudí dala dohromady v spoločných modlitbách, ktoré boli naživo vysielané masám cez sociálne siete. Dôsledky kolektívnych modlitieb sú pozitívne, pretože keď sú ľudia presvedčení, že sa môžu spojiť s vyššou silou tým, že sa zjednotia cez spoločnú prosbu, darí sa im to prostredníctvom vzájomného prepojenia a toho, že žiadajú ako jeden. V prípade, že sa v našich životoch vyskytnú nejaké problémy, tieto nás vzájomne zväzujú. A keď sme viac zjednotení, potom naša jednota zaručene vyvolá odozvu.
Ak prekonáme priepasť medzi nami a vyjadríme tak ochotu zhromaždiť sa v jednote ku spoločnej žiadosti, ideme za hranice individuálneho ega – jediného faktora, ktorý nás oddeľuje – a tým zlepšujeme osud všetkých. Ak žiadame o blaho všetkých, a nie na úkor niekoho, je naša modlitba prijímaná. Nakoniec vôbec nezáleží na tom, prečo veríme, na koho sa obraciame, na konkrétnom náboženstve alebo metóde, ktorú praktizujeme, ani na tom, v akom jazyku sa modlíme. To, na čom záleží, je naša spoločná túžba a prosba.
V dôsledku pandémie sme dosiahli novú fázu nášho vývoja, ktorá nás nabáda k novému stupňu života, novému svetonázoru ľudstva ako jednej rodiny. Problémy, ktorým čelíme, nás tlačia vpred. Pomáhajú nám zistiť, že najvyššia moc je jedna, je pre všetkých a je možné k nej pristupovať prostredníctvom spojenia medzi nami. Ľudstvo objavuje silu lásky, ktorá sa odhaľuje v našej jednote.