Sme chytrí a zároveň hlúpi ľudia. Naše mozgy sa neustále vyvíjajú, stále však nemáme dostatok inteligencie na to, aby sme budovali správne vzťahy v spoločnosti a v rodine.
Výsledkom toho je, že sa v Izraeli po dvoch mesiacoch karantény deväťnásobne zvýšil počet sťažností na domáce násilie. Od začiatku roka bolo zabitých 11 žien, z toho jedna malá dievčina, šesť z nich počas obdobia karantény.
Tieto tragédie ešte prehlbuje absurdita vo vláde, ktorá nič nerieši a ktorej sa zákonodarcovia snažia vytvoriť parlamentný podvýbor, ktorého cieľom je zabezpečiť financovanie akýchsi reforiem, ktoré po svojom začatí nikdy neboli dokončené. Človek musí byť veľkým optimistom, aby z toho očakával aspoň minimálnu efektivitu.
V Tel Avive medzitým demonštranti na protest nastriekali graffiti: „Kde je minister, ktorý má riešiť zabíjanie žien?“ Nesúhlasím s formuláciou. Keď už, tak „ktorý má zabrániť vraždám“. Koniec koncov, práve to je zmysel úlohy, ktorú je spoločnosť jednoducho povinná vyriešiť.
Nesmelé kroky na prevenciu domáceho násilia ani k možnosti rýchlej reakcie, keď je už odhalené, však zatiaľ nemajú primeranú podporu. Existuje len niekoľko príkladov takýchto aktivít, väčšinou ich však vykonávajú nadšenci, ktorí sa už roky snažia získať dotácie na profesionálnu prácu s rizikovými skupinami.
Nie, tento problém nemožno odstrániť entuziazmom a podvýbormi! Už dlho píšem o tom, že zásadným a v podstate jediným prostriedkom je vzdelávanie ľudí. Bez ohľadu na to, že to môže znieť ako mentorovanie, ak chceme skutočne zachrániť ženy, musíme vytvoriť systém povinných kurzov, v ktorých sa zástupcovia oboch pohlaví skutočne naučia to základné a dostanú vyčerpávajúcu sadu nástrojov pre správnu vzájomnú interakciu.
V čase výbuchov agresivity je strach z trestu zvyčajne neúčinný. To znamená, že muž musí byť na krízy vopred pripravený, musí rozumieť ich povahe a byť schopný ich vyriešiť. A žena by mu v tom mala pomáhať. Žiadny iný spôsob ako vzdelávanie nie je. Neutekajte pred týmto slovom, je najvyšší čas odhodiť ľahostajnosť.
Domáce násilie je súčasťou základného problému sociálneho antagonizmu. Každý z nás sa tak či onak živí konkurenciou, túžbou prekonať ostatných, vzájomným odmietaním, ktoré sa občas prederie aj spod šablón „civilizovanosti“.
V súčasnej egoistickej spoločnosti ženskosť iba bráni rastu a sťažuje získanie vedúcich pozícií. A v politike musí byť žena jednoducho „mužom“. Namiesto toho, aby sme sa navzájom dopĺňali, v akejkoľvek oblasti rozdrvíme slabých a potom im preukazujeme láskavosti.
V skutočnosti je „slabšie pohlavie“ obyčajným stereotypom, pretože muži sú v mnohých ohľadoch slabší ako ženy. Už som o tom písal: muž – najmä súčasný muž – je lenivý, impulzívny, nevie sa ovládnuť a zadržať úder, skáče z miesta na miesto a zároveň nemá rád zmeny. Nevie sa dlhšie sústrediť na čokoľvek okrem seriálu a chladničky. Je dobrý snáď len v rýchlom útoku, šprinte, na dlhé trate nemá vytrvalosť.
Žena naopak dlhodobé ťažkosti prekonávať vie. Je multifunkčná – ľahko udrží v hlave tisíc plánov pre najrôznejšie účely. Rýchlo prepína, lepšie znáša až stresujúcu dynamiku moderného života.
Naše prirodzené prednosti a nedostatky by nás však nemali stavať proti sebe. Všetky nezhody a konflikty sú spôsobené tým, že jednoducho nevieme, akú rolu nám príroda priradila, nevieme, ako zostaviť kúsky spoločnej mozaiky. Vzájomná rovnováha medzi nami vyžaduje pochopenie mužskej a ženskej povahy. A to vyžaduje vzdelávanie.
Súčasné vzdelávanie má nedostatky; implantuje dogmy, ktoré nie sú podopreté sociálnymi reáliami. Rodovú rovnosť nemožno jednoducho len hlásať – musí sa vychovávať, kultivovať, zakoreniť vo vnímaní, rozume a v cítení. Muž by si mal byť vedomý toho, čo znamenajú „dve polovice jedného celku“, odlišné, ale rovnocenné, aby to pre neho neboli len prázdne slová bez skutočného významu.
A v niektorých prípadoch musí muž v prospech zachovania rovnosti a rovnováhy dať žene prednosť.
Tomu a mnohému ďalšiemu sa musíme učiť – dokiaľ sa správny postoj „nevstrebe do krvi“, kým sa nezakotví v generáciách a nestane sa druhou prirodzenosťou.
To však neplatí pre stranícke platformy. Zdá sa, že poslanci, ministri a úradníci majú len malú predstavu o tom, ako pristupovať k tak rozsiahlemu projektu, aj keď je to ich priama zodpovednosť. Naši lídri nemajú ani potuchy, aký obrovský politický kapitál v harmonizácii rodinných vzťahov spočíva. Alebo si to uvedomiť nechcú …
A preto sa ženy musia zjednotiť a požadovať presne toto – všeobecný vzostup harmónie vzťahov, zrelosti a zhody nad rozpormi. Musia to požadovať takým spôsobom, aby sa muži začali hanbiť za svoj nesúlad s očakávaniami žien, za to, že v očiach žien nie sú skutočnými mužmi, takými, akými by mali byť. Potom sa budú chcieť zmeniť, a dokonca si kvôli tomu sadnú aj do školských lavíc.
Okrem toho potom začnú konečne dostávať lekcie o správnych vzťahoch aj deti v škole. Nie, nebudú to frontálne vyučovania. Povedzme to takto: v tanečných kurzoch každý chlapec požiada dievča, ponúkne jej rameno, odvedie ju na parket a pozorne ju odprevadí späť. Viete, koľko z toho získa, ak bude všetko riadne pripravené a vykonané? V takejto lekcii je viac neúmyselného než vedomého, koľko semien však môže zasadiť do duše a koľko negatív môže odvrátiť do budúcnosti ?!
Ak sa však neobmedzíte len na niekoľko formálnych aktivít – ako pre deti, tak aj pre dospelých. A ak sa skutočne zameriame na rodinu.
A rodina, to je zrkadlo spoločnosti. Jej problémy nemožno vyriešiť ľahko a rýchlo, nejedná sa úzko ohraničený problém. Je potrebné oživiť samotný koncept rodiny a prispôsobiť ho podmienkam rýchlo sa meniaceho sveta.
Ak sa dnes ľudia rozhodnú žiť spoločne, musia pochopiť, že na nich čaká niečo omnoho väčšieho než len „spoločné bývanie“. A tomuto životu sa musí učiť vopred, aby nikdy nestratili orientáciu, zvládli so cťou každú skúšku a vychovávali svoje deti správnym príkladom.
Týmto jednoduchým pravdám však prekáža zakorenenosť v starých zvykoch a ľahostajnosť. Podľa môjho názoru, nič zvláštne. Mnohé začína ako „nechcem“, ale napriek tomu vstaneš, pristúpiš k dievčaťu a ponúkneš jej rameno: „Smiem prosiť o tanec?“ A potom sa už nedá ustúpiť.