Povodne v Nemecku sú ohromujúce svojou silou a rýchlosťou, s akou k nim došlo. Počet obetí sa každou hodinou zvyšovala a viac ako tisíc ľudí bolo nezvestných. Voda zaplavila cesty, podmyla základy a zrútila mosty.
Devastácia ako po vojne. Záplavová zóna sa stále viac rozširovala a zaberala nové oblasti v Nemecku, Belgicku a Rakúsku.
Je to jednoducho katastrofa. My však učíme, že existuje len jeden dôvod, prečo sa k nám príroda, teda vyššia moc, Stvoriteľ, správa negatívne – a to v prípade, že prekročíme povolené hranice. Príroda nás chce vidieť v ideálnom stave: zjednotených ako jednu osobu s jedným srdcom. A je ochotná tolerovať, ak sa od tejto jednoty trochu odchýlime, ale len v určitých medziach.
Ak prekročíme tieto hranice, v prírode sa poruší rovnováha. A práve to sa deje a bude diať. Tým, že sme si nevšímali svoje konanie vo vzťahu k prírode, sme sa dostali do konfrontácie s vyššou mocou. A tak príroda bude protestovať čoraz silnejšie a dôraznejšie povodňami, požiarmi, epidémiami a ďalším, ako pri egyptských ranách: „Krv, žaby, kobylky…“.
Čaká nás mnoho takýchto katakliziem, ktoré budeme musieť v nasledujúcich 10-20 rokoch prekonať. Zároveň však začneme pociťovať povinnosť uviesť sa do rovnováhy s prírodou. História egyptských rán sa opakuje: všetci „Egypťania“ v nás, sebecké sily, dostanú desať rán, kým nezdvihneme ruky a nepovieme: „Dosť, už nemôžeme zostať v Egypte!“
Aj keď to tam bolo pohodlné a vyživujúce, musíme odtiaľ utiecť. Odkiaľ „odtiaľ“? Tento únik nepochádza zo zemepisnej oblasti, ale zo vzťahov medzi nami: od bezdôvodnej nenávisti k bratskej láske.
Kým však dozrejeme k tomuto úniku, budeme musieť prejsť mnohými ranami, utrpením, problémami: povodňami, požiarmi, epidémiami všetkého druhu atď. Toto je prognóza na nasledujúcich 10-20 rokov. Do roku 2040 sa tieto katastrofy rozšíria po celom svete, v každej krajine a regióne svojím špecifickým spôsobom.
Vidíme, že tvárou v tvár spoločnému nešťastiu si ľudia začínajú viac pomáhať a prejavovať solidaritu. Príroda nám však vystavuje oveľa väčší účet: nejde len o to, aby sme si trochu napravili svoje životy a vzťahy. Ide o to, aby sme od základu napravili charakter človeka, aby sme napravili jeho prirodzenosť, aby sme odhalili, že sme všetci sebeckí, a aby sme sami túžili vytvoriť medzi sebou iné, lepšie vzťahy.
Musíme sa stať láskavejšími jeden k druhému a týmto vľúdnym vzťahom medzi ľuďmi ovplyvníme všetky ostatné úrovne prírody: neživú, rastlinnú a živočíšnu, čím ich privedieme do stavu kľudu a harmónie. To budú dôsledky zmien, ktoré sa v nás udiali: spôsob, akým sa k sebe navzájom správame.
Myslím si, že to bude trvať dvadsať rokov, pretože táto zmena sa nemôže udiať zo dňa na deň. Veď dnes vychádzame z presne opačného stavu, z úplnej nepripravenosti brať do úvahy prírodu, z nepochopenia, že stojíme pred systémom vyšších síl, ktoré nás prišli zmeniť.
Odmietame to považovať za ruku Stvoriteľa a prijať to ako pomoc pre naše dobro, za ktorú by sme mali byť vďační. Všetky problémy sú dôsledkom toho, že sme proti sebe, človek proti človeku a teda i proti prírode.
Tu nie je možné postupovať skratkou. Koniec koncov, aj egyptské otroctvo trvalo mnoho rokov než skončilo krutými ranami. Pozrite sa, ako Faraón, teda naša sebecká povaha, to tvrdé kamenné srdce, protestuje a nechce sa podvoliť.
Pozrite sa – presne ako Faraón, ktorý už, už súhlasí, že nás prepustí, aby sme smerovali k jednote a láske. Ale potom zoberie svoje povolenie späť a odmietne nás pustiť, a tak sa vraciame zas a zas do toho istého stavu.
A v takomto konflikte, než ho vyriešime, musíme stráviť niekoľko rokov… Okrem toho si musíme uvedomiť, že sa to momentálne deje na celom svete, medzi všetkými ľuďmi a národmi. Kým sa vlády a národy začnú podriaďovať, bude to vyžadovať čas i mnohé utrpenia a pohromy. Takýto tajfún by sa mohol prehnať Európou tak, že by z nej nezostalo nič. Všetko len preto, aby sa ľudia zmierili a prijali naplnenie zásady milovať svojho blížneho ako seba samého.