Toto leto horeli lesy mimoriadne intenzívne. Grécko, Turecko, Taliansko, Amerika, Rusko a ďalšie a ďalšie… No, to je pochopiteľné. Čo ešte bude v správach?
Výzvy v oblasti životného prostredia sa nám zdajú byť príliš veľké. Nevidíme žiadny spôsob, ako ovplyvniť dianie, a tak mávneme rukou nad tvrdými zábermi na obrazovkách. Ale bezvýsledne. Globálne problémy naznačujú ľudstvu globálne riešenie a jedného dňa ho pod tlakom prírody budeme musieť zrealizovať. Tak prečo nie teraz?
Podľa vedcov dnes takmer všetky krajiny čelia problémom v oblasti životného prostredia. Extrémne výkyvy počasia sú na vzostupe. Čaká nás ďalšie topenie ľadovcov, stúpajúca hladina oceánov, zvyšovanie priemerných teplôt, silnejúce hurikány, suchá, záplavy, abnormálne vlny horúčav a ďalšie „radosti“.
Ako tento proces zastaviť? Znížením emisií skleníkových plynov?
Človek a príroda
Zníženie teploty na planéte nie je možné bez správnej diagnózy. A na to potrebujete vidieť celý obraz. Hovoríme predsa o jedinom globálnom systéme, ktorý zahŕňa štyri úrovne: neživú, rastlinnú, živočíšnu a ľudskú. Na prvých troch úrovniach je systém schopný udržiavať dokonalú rovnováhu podľa požiadaviek aktuálnej situácie. A len človek je v nerovnováhe.
Prečo sa teda systém prepadá do takej desivej nerovnováhy? Čo ho vlastne z tej správnej rovnováhy vychyľuje?
Aby sme to pochopili, musíme vyliezť z ulity dogiem, v ktorej sme boli uväznení od útleho detstva.
Áno, človek je najvyšším článkom, ale nie je dobyvateľom prírody. Človek nie je ten, kto môže podriadiť nižšie úrovne svojim chúťkam a rozmarom. Človek je niečo viac. A narodil sa pre niečo celkom iné.
Dnes ignorujeme svoj skutočný potenciál – potenciál ducha, nie tela. V uspokojovaní svojich materiálnych potrieb nemáme žiadne hranice, ale skutočné ľudské hodnoty znehodnocujeme a ignorujeme ich. V dôsledku toho nie sme pánmi prírody, ale otrokmi svojej vlastnej prirodzenosti.
Kedysi to bolo v poriadku – veď sme rástli a rast si žiada čas.
Príroda doviedla človeka touto cestou až do bodu, keď sa musí stať skutočným človekom. Musí sa zmeniť, prevziať zodpovednosť a stať sa dospelým. Nemôžeme sa vrátiť do detstva. Ak to odmietneme, bude to len horšie. Ostatne, príroda je zákon – a tie sú nemenné.
Ľudský potenciál
Ľudská bytosť je tá, ktorá vie uprednostniť dobro druhých pred svojím vlastným. Človek je ten, kto si cení vzájomnosť pred sebaláskou. Kto rád slúži druhým v spoločnosti, ktorá sa cíti ako jedna rodina. Veď taká by mala byť ľudská spoločnosť, nie? K tomu nás priviedla príroda.
Priznajme si, že máme spoločný problém, ale nie je to klimatický problém, je to medziľudský problém a bez správneho riešenia sa z neho nedostaneme. Nakoniec nás príroda aj tak pritlačí k múru nášho vlastného sebectva. Bude tlačiť tvrdo a nemilosrdne. Stále však máme čas sa tomu vyhnúť. Je čas urobiť zmeny v nás, v spoločnosti, na ľudskej úrovni systému, od ktorého sú všetci ostatní úplne závislí.
Planéta horí ohňom sebectva. Planétu sužujú ľudské spory, konkurencia, konzum a hlad, ľahostajnosť, neústupnosť, nekalé obchodné praktiky. Niekde je to všetko skryté, niekde sa to ukazuje. Ide však o to, že s takouto batožinou sa do budúcnosti nedá preraziť. Čelíme rozhodujúcej fáze univerzálnej ľudskej evolúcie a naše odmietanie prijať túto zmenu vrhá ďalšie úrovne prírody do chaosu.
A zároveň môžeme obnoviť rovnováhu systému, ak sa dokážeme vybalansovať sami medzi sebou – ak začneme budovať medziľudské vzťahy na ľudskej úrovni. Nikto to nemôže urobiť za nás. A to je to jediné, čo potrebujeme. Klíma v spoločnosti určuje klímu na planéte.