Ľudia stoja na vrchole evolučnej pyramídy na Zemi. Napriek tomu rýchlo smerujeme k úplnej bezmocnosti – tvárou v tvár extrémnym klimatickým javom, nezastaviteľnému vírusu, slabnúcej obratnosti politikov a stupňujúcim sa sociálnym rozdielom. Zdá sa, že nielen civilizácia, ale celý svet sa postupne rozpadá vo švíkoch.
Ak budeme hľadať vinníka, nenájdeme nikoho iného než seba. My sme tí vinníci. Nielenže sme najhorší, ale sme jediným negatívnym prvkom na planéte. Keby nebolo nás, všetko by prekvitalo, bolo by pokojné a mierumilovné.
Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa zvieratá správali ako ľudia! Mäsožravce by zabíjali svoju korisť pre zábavu a slávu, až kým by im nezostala žiadna potrava. Prípadne bylinožravce by zjedli všetku trávu, až by aj oni umreli od hladu alebo by im praskol žalúdok.
Keby sa zvieratá správali ako ľudia, odopierali by iným druhom prístup na pastviny alebo lovecké územia, len aby si udržali moc a kontrolu. Zvieratá by medzi sebou bojovali nie preto, aby sa najedli, ale aby ponížili iné druhy, alebo jednoducho len tak zo športu. Keď by sa dominantné druhy dostali k moci, nielenže by medzi sebou zápasili o nadvládu, ale aj by sa navzájom zabíjali, aby zabránili tomu, aby ich potomstvo rivalov mohlo v budúcnosti ohrozovať. Vo vojne o nadvládu by zabíjali aj svoje mláďatá, aby si pripomenuli, že sú najväčší borci všetkých čias.
Tieto „zverstvá“ vymyslené o živočíšnej ríši sú realitou nášho každodenného života. Preto nemôžeme z kolapsu tohto nášho sveta obviňovať nikoho iného než seba.
Ak chceme zachrániť seba aj našu planétu, musíme siahnuť oveľa hlbšie, než len zmeniť zdroje energie a znížiť používanie plastov. Musíme preniknúť do svojej vlastnej prirodzenosti a napraviť zlo, ktoré sa skrýva v každom z nás. Je to naša jediná šanca na prežitie.
Zmeny, ktoré musíme urobiť, nie sú len zmenami v správaní, ale aj nápravou nášho ega, nášho pravého ja. V súčasnom nenásytnom spôsobe myslenia je naša prirodzenosť pripravená pohltiť čokoľvek – a všetko – až kým z nej nič nezostane. Spúšť, ktorú po sebe zanecháva, zničí nás a aj našich potomkov.
Myslíme si, že sme najmúdrejšie bytosti, ale zvieratá vedia, že ich prostredie živí, zatiaľ čo my ho využívame, akoby v ňom bola nekonečná hojnosť. Podrezávame si konár, na ktorom sedíme, a pritom definujeme svoje správanie ako „pokrok“.
Hoci jasne vidíme svoju hlúposť, chýba nám odhodlanie zmeniť smer. Keďže sme takí bezmocní, našou jedinou možnosťou je čerpať silu a povzbudenie jeden od druhého.
Ak začneme spoločne pracovať na zmene našich hodnôt z vykorisťovateľských na ohľaduplné a z násilníckych na starostlivé, zmeníme naše sociálne prostredie, ktoré následne zmení naše myslenie. To, a len to, spôsobí, že zmeníme svoje správanie ako voči sebe navzájom, tak aj voči zvieratám, rastlinám, pôde a ovzdušiu. Preto je zmena našich vzťahov, našich postojov jeden k druhému, jediným spôsobom, ako zachrániť túto planétu aj seba samých a dať našim deťom nádej do budúcnosti.