V súvislosti s poľutovaniahodným bombardovaním detskej nemocnice v Mariupole na juhu Ukrajiny sa nám vybavuje príbeh matky, ktorej sa pred niekoľkými týždňami jej syn spýtal: „Mami, prečo sú vojny?“ Aby zmiernila synove obavy, povedala mu, že ľudia už nebojujú vo vojnách ako kedysi, že ľudstvo to už má za sebou. Teraz sa so synom ukrýva na stanici metra v provizórnom protiatómovom kryte, zatiaľ čo jej manžel bojuje na fronte.
Mnohé deti si v súčasnosti kladú takéto ťažké otázky, ktoré sú dôsledkom hrozných podmienok, do ktorých sa dostali bez akéhokoľvek varovania. Deti však vojne rozumejú lepšie, ako si myslíme. Veď ich život je každodenný boj. Keďže si ešte neosvojili sociálne zručnosti, ktoré im umožňujú bezproblémové manévrovanie v sociálnych situáciách, každý deň v škôlke alebo v škole je pre ne bojom.
Aby sme deťom dali pravdivú a užitočnú odpoveď, mali by sme im povedať, že príčinou všetkých vojen je naše ego. Ego chce uspokojiť seba a neberie ohľad na nikoho iného.
Okrem toho by sme im mali povedať, že tak ako sa deti môžu hádať o hračku, dospelí sa hádajú o územie. Keď sa deti bijú, môžu sa biť drevenou tyčkou alebo plastovou lopatkou, zatiaľ čo dospelí používajú tanky a lietadlá.
Od detstva do dospelosti sa nič nemení: iný človek má niečo, čo chcem alebo o čom si myslím, že by to malo byť moje, a ak musím, vezmem si to násilím. Takto funguje ego a to je dôvod všetkých vojen.
Dieťa, ktoré sa skrýva pred „hračkami“ dospelých, pochopí toto posolstvo veľmi jasne. Toto je naša šanca vysvetliť, bohužiaľ až príliš názorne, že boj nie je dobrý, že ak sa budeme o seba navzájom starať a deliť sa, každý bude mať viac a nebudeme musieť bojovať o to, čo chceme, alebo chrániť to, čo máme.
Akonáhle si deti osvoja lekciu delenia sa, zostane v nich a pomôže im vo vzťahoch s inými ľuďmi počas celého života a dúfajme, že vďaka jasným vysvetleniam svojich matiek sa budú môcť v budúcnosti vyhnúť vojnám.