Austrálski vedci, ktorí chceli urobiť štúdiu o austrálskych strakách, pripevnili na päť vtákov v kŕdli strák malé sledovacie zariadenia, ktoré vážili len 2,7 g, aby mohli sledovať ich pohyb a zvyky. Prekvapujúco, už v priebehu niekoľkých hodín ich ale kolegovia z kŕdľa odstránili zo všetkých strák. Sledované straky sa pokúšali odstrániť zariadenia samy, ale nepodarilo sa im to. Keď ostatné vtáky videli, ako sa snažia vyslobodiť z popruhov sledovacích zariadení, skočili im na pomoc a v priebehu niekoľkých minút boli voľné.
Vedci vysvetlili, že „hoci sme oboznámení s tým, že straky sú inteligentné a spoločenské tvory, toto bol prvý prípad, o ktorom sme vedeli, že preukázal tento typ zdanlivo altruistického správania: pomoc inému členovi skupiny bez toho, aby za to dostal okamžitú, hmatateľnú odmenu.“
V rokoch 2005 až 2007 som sa niekoľkokrát náhodne stretol so slávnou vedkyňou skúmajúcou primáty, Jane Goodallovou. Mali sme niekoľko fascinujúcich rozhovorov o prírode a o rozdieloch medzi správaním ľudí a zvierat. V jednom z našich rozhovorov sa so mnou podelila o to, že keď strávite dlhý čas v prírode, začnete cítiť, že je plná lásky, a jediní, čo ju necítia, sme my, ľudia.
Skutočne, ak prírodu skúmate zblízka, ľahko zistíte, koľko je v nej lásky. Napriek tomu láska nie je altruizmus. Za vecami, ktoré zvieratá robia jeden pre druhého, je vždy motív, ktorý vychádza z vlastného záujmu. V prípade strák vtáky so stopovacími zariadeniami zrazu vyzerali inak ako zvyšok kŕdľa, a tak im ostatné vtáky pomohli obnoviť ich „normálny“ vzhľad.
Každý vták v kŕdli alebo každé zviera vo svorke sympatizuje s ostatnými členmi skupiny. Keďže prežitie jedného vtáka do veľkej miery závisí od veľkosti kŕdľa, je jednoznačne v záujme vtákov mať čo najväčší kŕdeľ. To im poskytuje väčšiu ochranu pred súpermi alebo potenciálnymi predátormi.
Ľudia, ako poznamenala Goodallová, sú iní. Máme ďalšiu vlastnosť, ak sa to tak dá nazvať: baví nás pozerať sa na utrpenie druhých. Keď iní trpia, najmä ak je to dôsledok nášho vlastného konania, cítime sa nadradení a toto potešenie z nadradenosti nad inými je jedinečnou ľudskou vlastnosťou.
Preto je, až po ľudskú úroveň, všetko v prírode dokonale vyvážené. Existuje inštinktívna láska a všetko funguje harmonicky. Keď však do hry vstúpia ľudia, neukojiteľná túžba po nadradenosti naruší celý systém. To nás núti vykorisťovať a zneužívať iných, nadmerne konzumovať, hromadiť zbytočné bohatstvo a vyčerpávať zdroje Zeme.
Keďže nám chýba prirodzená láska, s výnimkou pokrvných vzťahov, ale dnes sa aj tieto putá pretrhávajú, sme jediné bytosti na planéte, ktoré musia „pracovať“ na láske k druhým. Nebude to altruizmus, pretože naše konanie nebude bez odmeny. Našou odmenou však bude vidieť radosť druhých. Až keď dokážeme takto fungovať, prestaneme zneužívať svoje okolie a jeden druhého.
Stručne povedané, protilátkou na našu radosť z nadradenosti je rozvinúť opačný pocit: radosť z toho, že vidíme úspech druhých. Len keď si tento pocit vypestujeme medzi nami navzájom, ako spoločnosť, budeme mať šancu stať sa starostlivými ako ostatné zvieratá v prírode a vytvoríme udržateľné prostredie, v ktorom sa nám všetkým bude dariť.