Časopis Cambridgeskej univerzity oznámil, že výskumníci z Cambridge našli spôsob, ako „vrátiť hodiny ľudských kožných buniek o 30 rokov“. Obsah článku je už o niečo menej sľubný a vysvetľuje, že výskumníci dokázali „čiastočne obnoviť funkciu starších buniek, ako aj upraviť ich biologický vek“ a že „v experimentoch, ktoré simulovali zranenie kože, čiastočne omladené bunky sa správali viac ako mladé bunky“. Hoci sa výskumníci domnievajú, že „tieto zistenia by mohli v konečnom dôsledku priniesť revolúciu v oblasti regeneračnej medicíny“, ja si tým až taký istý nie som. Navyše, aj keby sa tak stalo, pôjde to proti prírode a „zrážka“ s prírodou sa nikdy neodporúča.
Regenerácia buniek by mohla pomôcť pri niektorých zraneniach alebo zdravotných problémoch, ale nebude fungovať pre celé telo. Nebudeme schopní omladnúť o tridsať rokov a akýkoľvek pokus o to na nás privolá poruchy a choroby, ktoré nám to znemožnia.
Okrem toho by som si takýto zákrok ani nechcel nechať urobiť, pretože si nemyslím, že začať odznova je až taký skvelý nápad. Môžeme si myslieť, že skúsenosti, ktoré sme za tie roky získali, nám pomôžu, ak budeme opäť mladí, ale nebude to tak, nebudeme múdrejší.
Naše telá nie sú stvorené na to, aby žili večne. Sú tu na to, aby slúžili ako prostriedky na dosiahnutie niečoho oveľa väčšieho, než je fyzická existencia. Skutočný život neexistuje v medziach tela, ale v spojeniach medzi ľuďmi, spojeniach na všetkých úrovniach: tela (ktoré už máme), mysle (z ktorej máme len časť) a ducha (z ktorého zatiaľ nemáme nič).
Pretože duchovný život spočíva v spojeniach medzi srdcami ľudí, kde sa ich túžby a snahy prelínajú a kde sa navzájom cítia aj bez slov – preto nie je obmedzený telom ani časom. Nepotrebujeme pretáčať hodiny, pretože na začiatku žiadne hodiny nie sú.
Schopnosť omladzovať naše bunky znamená, že budeme naďalej žiť v neustálom strachu zo smrti a utrpenia. To nás obmedzuje na naše ego a drží nás uväznených v našich telách. Schopnosť spojiť sa s celou realitou na duchovnej úrovni znamená, že sme sa povzniesli nad svoje ego a prelomili sme priečky, vďaka ktorým sa cítime oddelení.
Pre takého človeka nemá fyzický čas význam. Namiesto toho existuje večný tok túžob a pocitov, ktoré neustále vytvárajú nové spojenia a nové skúsenosti.
Aby sme sa dostali na takúto úroveň, musíme obrátiť svoje zameranie z uspokojovania svojho ega na starostlivosť o vzťahy s druhými a ich neustále zlepšovanie. Ak na tom budeme pracovať s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, budeme schopní postupne pozdvihnúť tieto spojenia na úroveň, kde telo stratí význam a ľudia sa začnú navzájom cítiť bez ohľadu na miesto alebo fyzickú prítomnosť.
Keď to dosiahneme s jediným človekom, môžeme to zopakovať so všetkými a so všetkým; objavíme tak časť reality, do ktorej sme doteraz neboli zasvätení. Vtedy sa povznesieme nad čas. Ukazuje sa, že kľúč k dosiahnutiu nesmrteľnosti prekvapivo nespočíva v biológii, ale v našich vzájomných prepojeniach.