Podľa nedávno zverejneného Pewovho výskumu sa v roku 2007 78 % Američanov označilo za kresťanov. Teraz, v roku 2021, sa ich počet zníži na 63 %. Zároveň sa podiel Američanov, ktorí sa označujú za „bez vyznania“ (nones), zvýšil zo 16 % na 29 %. Keď sa pozriete na kresťanskú populáciu, zistíte, že sa podiel katolíkov v Amerike zmenil len veľmi málo a drvivá väčšina kresťanov, ktorí „stratili vyznanie“ (nones), pochádza z protestantských denominácií.
Ak vezmeme do úvahy, že tento vývoj nie je výsledkom revolúcie, ale postupného a dobrovoľného trendu, myslím si, že to je problém. Je to odklon od ducha zakladateľov národa, a to dosť rýchly. Ak sa náboženstvo stane záležitosťou kultúry bez záväzkov k určitým kódexom správania, nebude to pre Ameriku dobré.
Náboženstvo kedysi dávalo ľuďom pocit spolupatričnosti a zmysel. Dávalo im morálny kódex a systém pravidiel, podľa ktorých sa mali správať doma, v práci a všade počas celého života. Ľudia sa v detstve naučili zákony svojho náboženstva a pokračovali v nich počas celého života. Bola to „filozofia“ života ľudí.
Náboženstvo už ale ľuďom nič z toho neposkytuje, a tak ho opúšťajú. Ako ukazuje prieskum, väčšinou neodchádzajú nikam konkrétne. Neodchádzajú do iných náboženstiev, aspoň zatiaľ nie, ale skôr preč od vlastnej viery – a často od viery vôbec.
Dnešní mladí ľudia náboženstvo nepotrebujú, nevidia v ňom pre seba žiadne výhody. V Rusku úrady oživujú náboženstvo po desaťročiach, keď ho sovietsky režim brzdil. Robia to preto, aby udržali ľudí na uzde, aby sa príliš neprehupli do krajnej ľavice alebo krajnej pravice. Namiesto toho sa náboženstvo používa na manipuláciu s verejnosťou a jej kontrolu.
Amerika však nie je Rusko. Američania necítia k náboženstvu to, čo cítia Rusi, a tak sa celá štruktúra rozpadá.
Paradoxne, jedinou časťou života, kde náboženstvo ešte môže dať odpovede, ktoré by ľudia mohli chcieť počuť, je smrť. Všetci sa jej bojíme a náboženstvo má upokojujúce odpovede. Pretože súčasný život neponúka útechu pri odchode našich blízkych ani pri strachu z vlastného zániku, potláčame strach rozptýlením. Videohry, online vysielanie, filmy a iné formy zábavy nahrádzajú náboženstvo. Ale tým, ktorí stále veria v posmrtný život, náboženstvo ponúka vítanú útechu a posilu.
Predtým náboženské centrá slúžili aj ako komunitné centrá, kde sa ľudia stretávali pri spoločných jedlách alebo oslavách sviatkov. Dnes si však ľudia žijú viac pre seba a nemajú záujem o komunitný život. Stali sme sa veľmi materialistickými, všetko je obchod, vzťah dávania a brania. Ľudia chcú vidieť okamžité výsledky a náboženstvo ich neponúka. V najlepšom prípade poskytuje upokojujúci prísľub dobrej budúcnosti v posmrtnom živote, ale čoraz menej ľudí ho potrebuje ako zdroj útechy, takže náboženstvo stráca svoju príťažlivosť.
Príliv a odliv ľudí do náboženstva a z neho bude pokračovať a neistota nakoniec povedie ľudí k tomu, aby sa pýtali na zmysel života. Začnú si klásť otázky: „Kto som?“ alebo „Prečo som tu?“ a budú si musieť na tieto otázky odpovedať, inak nenájdu dôvod žiť, zmysel svojho života nenájdu. U mladej generácie sa to už deje a bude sa to naďalej rozširovať aj na všetky ostatné vekové skupiny.
Keď raz ľudia dospejú do tohto bodu, zistia, že zmysel života nie je v utešených odpovediach o posmrtnom živote alebo v predstavách o svete, kde sa všetci riadia prísnymi pravidlami jedného konkrétneho Boha jedného konkrétneho náboženstva. Namiesto toho nájdu zmysel života tu a teraz, medzi nami, v pestovaní vzájomného záujmu a starostlivosti jeden o druhého. Ľudia budú nachádzať zmysel v dávaní a pomáhaní, a nie v braní a porážaní druhých. Svoje srdcia naplnia láskou k ostatným a zmyslom ich života bude láska samotná.
Pripúšťam, že je to cesta, proces – a my tam ešte nie sme. Momentálne sa zdá, že veci sú čoraz temnejšie. Ale nie je vždy najtemnejšie tesne pred úsvitom?