Vojna v Európe, ktorá trvá dlhšie, než ktokoľvek očakával, a ktorej koniec je v nedohľadne, vírus, ktorý mutuje a ľahko preľstí vedcov, zdanlivo nezastaviteľná inflácia, nenapraviteľne narušené zásobovacie reťazce a ďalšie celosvetové krízy doliehajú na ľudstvo. Tieto údery však spôsobujú viac než len bolesť – aj reštrukturalizáciu, prestavbu sveta. Vedú celú planétu – nerasty, rastliny, zvieratá a ľudí – vpred do stavu harmónie a rovnováhy, ktorá raz nastane, hoci sa jej ľudstvo zúfalo snaží vyhnúť. Je to veľmi zvláštna fáza, ktorou prechádzame. Objavuje sa nový, pokojný a harmonický stav, ktorý je bolestivý len preto, že sa mu bránime, pretože chceme rozhodovať, aj keď naše rozhodnutia pracujú proti nám.
Všetko, čo sa dnes vo svete deje, poukazuje na jasnú a jednoduchú skutočnosť: nemáme žiadnu predstavu o tom, o čo vlastne ide. Netušíme, prečo sa veci dejú, ako ich ovplyvniť tak, aby fungovali v náš prospech, ani ako zabezpečiť našu budúcnosť a budúcnosť našej planéty.
Klimatická kríza, hospodársky pokles a neutíchajúce medzinárodné násilie sú príznakmi nefunkčného systému. A tento systém je nefunkčný, pretože odmietame poznať a konať v súlade s jedným jednoduchým faktom: v dobrom aj zlom sme navzájom prepojení a závislí jeden od druhého. Preto musíme pracovať jeden pre druhého, a nie proti sebe.
Globálne krízy nám ukazujú, že sami nedokážeme vyriešiť žiadny problém. Postupne nás prostredníctvom bolesti naučia, že sa musíme naučiť spolupracovať. To bude začiatok skutočnej reštrukturalizácie sveta.
Príroda nám ponúka len dve možnosti: naučiť sa navzájom spolupracovať, alebo nechať prírodu, aby nás to naučila sama – ako to robí teraz. Prvá možnosť je bezbolestná a rýchla, druhá, to je súčasná cesta – plná zmätkov a trápenia.
Vezmime si napríklad vírus. Keby sme spolupracovali na celom svete, už dávno by sme sa ho zbavili. Keďže to odmietame, stále sa šíri a marí naše úsilie. Alebo si zoberme nedostatok potravín. Je falošný, potravín nie je nedostatok. Ľudstvo produkuje oveľa viac, ako spotrebuje. Keďže ich však rozdeľujeme nerovnomerne, niektoré časti sveta sú zásobené nadmerne, iné hladujú a prebytočné potraviny sa pritom vyhadzujú a znečisťujú planétu. Toto je kríza spôsobená výlučne človekom, ktorá sa nikdy nemala stať.
A tak, ako je to s potravinami a zdravotnou starostlivosťou, je to aj s prístupom k vzdelaniu, bývaniu, hospodárskemu rozvoju a všetkým ostatným oblastiam ľudskej činnosti. Ak k tomu pridáme nekončiace preteky v zbrojení, dostaneme recept na nekonečnú chudobu, biedu, frustráciu a nakoniec aj násilie.
Teraz, keď veci zašli príliš ďaleko, kríza zasahuje každého. Príroda nám tým chce povedať, že ak nebudeme spolupracovať, nikto neuspeje. Žiadna krajina nemôže prosperovať samostatne bez ohľadu na ostatné krajiny. Každá krajina je závislá na svetových trhov – na surovinách z iných krajín, od výrobkov vyrábaných v zahraničí aj od potravín, ktoré si nedokáže sama vyrobiť.
Keď zápas o prekonanie iných krajín dosiahne určitú hranicu, začnú sa nám škody, ktoré spôsobujeme iným, vracať. V tomto momente sa objaví globálny kolaps. A práve to sa dnes deje.
Môžeme medzi sebou naďalej bojovať a robiť si život čoraz viac, a nakoniec až neznesiteľne, ťažký, alebo môžeme prestať navzájom bojovať a život každého z nás tak urobiť ľahším a bezpečným. Nakoniec si vyberieme to druhé, pretože nikto nechce trpieť. Jedinou otázkou je, ako dlho nám to potrvá a čo nás to bude stáť.
Reštrukturalizácia ľudstva – to nie je voľba, ale môžeme si vybrať medzi rýchlou a jednoduchou cestou, alebo tou dlhou a bolestivou. V súčasnosti sme jednoznačne na tej druhej.