Planéte sa kráti čas – ľudstvo využíva svetové zdroje rýchlejšie, než sa dokážu prirodzene obnoviť. Takto stroho hodnotí klimatickú krízu Organizácia Spojených národov pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia, ktorý si pripomíname 5. júna.
Tohtoročnou témou je „Len jedna Zem“. Okrem chytľavých sloganov si však zrejme neuvedomujeme, že máme skutočne len to jediné miesto na život: planétu Zem. Svojím bezohľadným konaním voči okolitému prostrediu si naďalej podrážame vlastné nohy.
Napriek tomu, koľko ľudí stále kričí, donekonečna hovorí o environmentálnej kríze, koľko stretnutí sa koná a koľko rozhodnutí sa prijíma, zdá sa, že nič nepomáha. Buď jednoducho necháme stav planéty tak, ako je teraz, budeme všetky problémy ignorovať a čakať na ďalšiu katastrofu, alebo si priznáme, že všetko, čo sme doteraz urobili, je neúčinné a neužitočné, a konečne urobíme potrebný ostrý zvrat.
S cieľom zvýšiť povedomie o neutešenom stave planéty budú od budúceho roka v izraelských školách pre študentov všetkých vekových kategórií povinné hodiny o klimatickej kríze, oznámili nedávno ministerstvá školstva a ochrany životného prostredia. Do učebných osnov pre žiakov od materských škôl až po stredné školy sa začnú začleňovať environmentálny program v rozsahu jednej hodiny týždenne.
Prinesie to zmenu alebo to bude rovnako neúspešné ako predchádzajúce snahy o riešenie environmentálnych problémov? Odpoveď nezávisí od počtu hodín venovaných tomuto štúdiu ani od toho, kto ho vypracuje. Závisí skôr na tom, čo sa bude učiť a do akej miery žiaci a študenti pochopia príčiny klimatickej krízy i ako ju riešiť.
Vieme, že závažnosť globálnej environmentálnej krízy možno prirovnať k vesmírnej lodi, ktorá sa k nám blíži, aby zničila našu planétu, a že my, ktorí žijeme na Zemi, sa musíme pripraviť, aby sme sa vyhli tomu, že nám ublíži. A ako sa máme pripraviť? Musíme im vysvetliť, že klimatická kríza je dôsledkom krízy celého ľudstva. Takže riešením, ktoré nakoniec privedie svet do rovnováhy, je, aby sme sa zmenili my sami, aby sme pestovali pozitívne ľudské vzťahy a vnútorne sa k sebe priblížili. To znamená, že musíme rozšíriť naše srdcia, nie však fyzicky, ale emocionálne. Aby sme začali pociťovať celý svet ako súčasť každého z nás a aby sme sa starali o celý svet tak, ako sa staráme sami o seba.
Je to pravda, pretože príroda je vlastne systém integrálnych spojení, ktorý funguje prostredníctvom hierarchie. To, čo sa deje na ktoromkoľvek konkrétnom stupni systému, ovplyvňuje všetky ostatné stupne. Intenzita jeho vplyvu na systém zodpovedá tomu, kde sa nachádza v hierarchickom rebríčku. Ľudská rasa je najvyšším stupňom v prírode, je nad neživou, rastlinnou i živočíšnou úrovňou. Preto časť systému, ktorá najviac ničí ekologickú rovnováhu, sú egoistické činy ľudí, ktoré neberú ohľad na záujmy ostatných, vrátane ostatných častí prírodného systému.
Ľudstvo nemôže pre nápravu tejto tendencie zameranej na seba urobiť nič, kým si neuvedomí, že práve jeho škodlivý inštinkt ovláda všetky jeho rozhodnutia a je hlavným zdrojom nerovnováhy v prírode. Tým, že sa naučíme budovať vzťahy založené na vzájomnom porozumení, starostlivosti a spolupráci, vznikne pozitívna sila, ktorá bude schopná obnoviť harmóniu na všetkých úrovniach prírody. Toto je kľúčová pravda, ktorú je potrebné sa naučiť.
Keď sa naučíme prekonať všetky svoje negatívne egoistické sklony a uvedomíme si, že všetci sme iba individuálnymi časťami v jedinom, prepojenom a úplne navzájom závislom mechanizme, pochopíme
aj to, že konať dobro iným je dobré aj pre nás. Tak ako sme dnes my tými, ktorí ničia celú prírodu, máme zároveň moc ju napraviť. Odpočítavanie budúcnosti našej planéty je v plnom prúde, ale ešte stále máme možnosť to ovplyvniť, ak zmeníme svoje myšlienky, činy a túžby a zlepšíme naše medziľudské vzťahy.