Nedávny príval masových strelieb zdôraznil potrebu menej tolerantných zákonov o zbraniach a tým súvisiacich ďalších reštriktívnych opatrení. Hoci je zrejmé, že psychicky labilným ľuďom by nemalo byť dovolené nosiť alebo vlastniť zbrane, je tiež zrejmé, že samotné obmedzenia týkajúce sa zbraní nezmiernia násilie, ktoré sa pomocou nich pácha. Celá spoločnosť sa stala násilnou a agresívnou a citlivosť ľudí na násilie sa znižuje. Dnes ľudia takmer očakávajú, že dôjde k masovej streľbe. Preto si jej zastavenie vyžaduje viac než len nové zákony o zbraniach; vyžaduje to nájsť jej koreň a vytrhnúť ho.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa ľudia necítili jeden od druhého tak vzdialení. Odcudzenie v spoločnosti ale narástlo na takú úroveň, že dnešná bežná miera antagonizmu voči spoločnosti by bola na prelome storočí diagnostikovaná ako narcizmus. Čo je však horšie, úroveň rozdelenia a nepriateľstva v spoločnosti sa neustále zvyšuje, a to čoraz rýchlejšie.
Ego ako také nie je vo svojej podstate zlé. Celý náš vývoj sa zakladal na našom egu. Ako sa vyvíjalo, rozvíjalo ľudskú spoločnosť, technológie, umenie a kultúru, i medicínu. Keby nebolo nášho ega, nemali by sme civilizáciu.
Keďže však ego je základom nášho konania, či už si to uvedomujeme, alebo nie, vždy medzi nami dochádza k agresii a násiliu. Niekedy je zjavná, inokedy skrytá, ale vždy je tu. Preto pri všetkej našej snahe nedokážeme vytvoriť spravodlivú spoločnosť.
Ľudská prirodzenosť si vyžaduje nadradenosť, nadvládu, výnimočnosť. V dôsledku toho, kým nezmeníme ľudskú prirodzenosť, bude v našej spoločnosti vždy všadeprítomný útlak a zneužívanie, a to v každej mysliteľnej i nemysliteľnej podobe. Túto snahu o nadradenosť skrývame za „neškodné“
pojmy ako „súťaž“ a „motivácia“, ale pod nimi sa skrýva ten istý zlý sklon, ktorý nás tlačí k tomu, aby sme sa vyšplhali na vrchol pokiaľ možno tak, že všetkým ostatným šliapeme na hlavu.
Preto, aby sme dokázali obmedziť násilie, vrátane masovej streľby, musíme „zreformovať“ seba – svoju ľudskú prirodzenosť. Inými slovami, musíme sa rozhodnúť: ak chceme, aby bol náš život bezpečnejší a pokojnejší, musíme zmeniť sami seba.
Ešte dôležitejšie je, že naliehavosť zmeny musí preniknúť do veľkej časti spoločnosti, pretože človek nemôže zmeniť svoj postoj k spoločnosti bez spoločnosti, ktorá ho podporuje a usiluje sa o rovnaký cieľ. Preto keď sa rozhodneme pre zmenu, musíme vytvoriť celospoločenské vzdelávacie programy, ktoré nebudú zamerané len na obmedzovanie násilia, ale na zvyšovanie empatie voči iným, na podporu solidarity a vzájomnej zodpovednosti.
Aby sa nám podarilo úspešne prejsť od spoločnosti plnej odcudzenia a násilia k spoločnosti súdržnej a plnej starostlivosti, je dôležité nesústrediť sa na negatíva, ale posilniť pozitíva. Pretože ego sa neustále vyvíja, ak sa sústredíme len na negatíva, núti nás to ku snahe ich potláčať, a to až kým sa nevysilíme a oni potom neprepuknú ešte prudšie ako predtým. Okrem toho taktiež premrháme čas na márne úsilie vybudovať alternatívu k násilnému egoizmu, takže nebudeme mať ani alternatívu, ktorú by sme si mohli namiesto väčšieho násilia vybrať.
Ak chceme vytvoriť pozitívnu alternatívu k egoizmu a násiliu, musíme v spoločnosti rozvíjať pozitívne hodnoty, aby sme na nich mohli založiť vzťahy v našich spoločenstvách. Čím viac energie vložíme do pestovania pozitívnych vzťahov medzi ľuďmi, tým priaznivejšia bude atmosféra v komunite. To následne zníži celkovú úroveň násilia a agresie.
Aby bola akákoľvek transformácia úspešná, naším pravidlom by malo byť posilňovanie pozitívneho, a nie obmedzovanie negatívneho. Ak budeme v súvislosti s násilím v komunite pracovať týmto spôsobom, budeme úspešní. Ak sa uspokojíme s prísnejšou kontrolou zbraní, veci pôjdu naďalej dolu vodou.