Pre mnohých ľudí je šťastie pocit, že sú svojou spoločnosťou milovaní, akceptovaní a v bezpečí. Cítime sa bezpečne, keď máme víziu pozitívnej budúcnosti. Optimistický pocit z budúcnosti nám dáva dôvod žiť. Ak ho stratíme, stávame sa skľúčenými a niekedy dokonca schopnými samovraždy. Budúcnosť je pre nás dôležitejšia ako prítomnosť; rozjasňuje alebo zatemňuje prítomnosť, preto je veľmi dôležité, aby sme pochopili, ako si vybudovať bezpečnú budúcnosť, kde budeme obklopení láskou a priateľstvom.
V súčasnosti sa pre pocit bezpečia obklopujeme poistkami, dôchodkovými fondami a podobne. Ale v konečnom dôsledku sa len veľmi málo ľudí cíti pokojne a bezpečne, pokiaľ ide o budúcnosť.
V minulosti bola rodina zdrojom lásky aj istoty. Dnes sú rodinné väzby natoľko pretrhané, že sa na nich v núdzi už nemôžeme spoľahnúť. Cítime sa osamelí, žijeme v dobe odcudzenia a izolácie.
Namiesto toho, aby sme boli pripútaní k milujúcej rodine, sme dnes pripútaní k celému svetu. Ľudstvo sa stalo globálnou sieťou, v ktorej sa všetci cítia prepojení, navzájom sa ovplyvňujú a sú na sebe závislí. Ľudstvo akoby sedelo v člne, ktorý je unášaný rozbúrenými vodami; sme na sebe závislí kvôli prežitiu, ale neznášame sa a nechceme, aby ostatní na palube žili. V takomto stave sa samozrejme cítime neisto a nemilovaní.
Takýto stav v nás môže vyvolať chuť vzdať sa, ale môžeme ho vnímať aj ako výzvu, odrazový mostík pre ďalšiu úroveň nášho rozvoja. Aby sme to dokázali, musíme obrátiť vzájomnú negatívnu závislosť, ktorú nám vnútila realita, na pozitívnu, ako sú rodinné väzby, ktoré sme cítili kedysi.
V takýchto vzťahoch sa nechceme navzájom zničiť. Naopak, chceme sa vzájomne podporovať a pomáhať si. Tvorbou systému, v ktorom si všetci pomáhame, vytvárame spoločnosť, v ktorej sa každý stará o každého, a začíname vytvárať pocity lásky a bezpečia na sociálnej úrovni. Táto úroveň je oveľa obohacujúcejšia ako byť milovaný len niekoľkými členmi rodiny; je to úplne iné vnímanie spoločnosti, pocit blízkosti všetkých ľudí. Je to šťastie na novej, hlbšej a oveľa silnejšej úrovni.
V stave, keď sa všetci členovia spoločnosti cítia navzájom blízki, každý prispieva svojimi schopnosťami k spoločnému dobru a teší sa z prínosu ostatných. Spoločnosť sa stáva telom, ktorého členovia sú jeho bunkami a orgánmi: Každý z nich má svoju jedinečnú úlohu, ale všetci pracujú na tom istom cieli s rovnakou absolútnou oddanosťou a láskou.
Už teraz sme navzájom prepojení a závislí. Naše spojenia nemôžeme prerušiť, takže našou jedinou možnosťou je ísť vpred. Keďže sa tomuto procesu bránime, cítime sa čoraz viac vystrašení a osamelí vo svete, v ktorom sme závislí od nepriateľov. Ak tento proces prijmeme, budeme sa cítiť, ako som práve opísal, ako bunky pracujúce v harmónii pre blaho tela, cítiť sa bezpečne a milovaní všetkými.