Pred niekoľkými dňami noviny varovali, že Európa čelí najhoršiemu suchu za posledných 500 rokov. Opisovali suché a horúce počasie a požiare, ktoré vypukli na celom kontinente, a hovorili o apokalypse. Dnes informujú o záplavách v Londýne a prudkých búrkach vo Francúzsku, ktoré spôsobili katastrofálne záplavy, pričom na niektorých miestach spadol viac ako centimeter zrážok za menej než 30 minút, a v Paríži búrka s nárazmi vetra s rýchlosťou 65 km/h a takmer 2 centimetrami zrážok, ktoré spadli len za 90 minút, zaplavila metro. Je zrejmé, že klíma sa zbláznila.
Klíma sa však nezbláznila sama od seba, ale kvôli nášmu šialenstvu. Nevyspytateľné správanie prírody len odráža naše vlastné problémy so všetkým. Náš rastúci narcizmus nás núti zaobchádzať so všetkým a všetkými s úplnou ľahostajnosťou voči ich potrebám. V skutočnosti nás dokonca baví ubližovať druhým. Myslíme si, že ak môžeme druhých využívať a nevidíme hneď následky svojho konania, tak to nemá žiadne následky, ale naše zlé správanie voči druhým má následky veľmi vážne.
V uzavretom systéme, ktorým je náš svet, všetko, čo robíme, ovplyvňuje všetko ostatné, a tento účinok sa nám vracia ako bumerang. Keď do systému vlievame toľko negatívnosti, stáva sa dysfunkčným, a počas tohto leta túto dysfunkciu zažívame prostredníctvom tlejúcich vĺn horúčav a prívalových dažďov. Ak budeme naďalej zaplavovať systém nenávisťou a neznášanlivosťou, nebudeme potrebovať jadrové zbrane, aby sme sa vyhladili; choroby, prírodné katastrofy, požiare a záplavy nás vyhladia dávno predtým, ako sa vyhladíme navzájom.
Až skončí leto, príde zima so svojimi vlastnými nebezpečenstvami a nedostatok plynu a elektriny spôsobí v Európe spúšť. Nakoniec sa budeme musieť zmieriť s tým, že prírodu nemôžeme poraziť, nemôžeme ju prekabátiť. Budeme sa musieť naučiť byť jej neoddeliteľnou súčasťou, byť prepojení jeden s druhým a s prírodou. Inak neprežijeme.
Keďže jediným prvkom v prírode, ktorý má zlé úmysly a vykorisťovateľský postoj voči ostatným, sme my, musíme začať meniť naše vzťahy. Náš postoj k ostatnej prírode vychádza z nášho postoja k sebe navzájom. Preto ak budeme ohľaduplní jeden k druhému, budeme ohľaduplní aj k prírode. Ukazuje sa, že náprava našej utrápenej planéty sa začína nápravou našich porušených vzájomných vzťahov.
Aby sme ich napravili, musíme dať hlavy dohromady a diskutovať o riešeniach na globálnej úrovni. Tieto riešenia musia byť inkluzívne a zohľadňovať potreby všetkých. Zároveň sa každý musí zmieriť s tým, že nemôže dostať viac, ako je nevyhnutné, pretože aj on musí byť ohľaduplný voči ostatným.
Aby sa takáto globálna iniciatíva mohla rozbehnúť, musí sa o nej otvorene diskutovať vo všetkých svetových médiách. Ľudia musia vedieť, že sa nám naozaj kráti čas, a ak sa nezmeníme teraz, „potom“ už bude neskoro.
Neviem, ako tento krok očistiť od politiky a politikov, ale musí to byť skutočná snaha o záchranu ľudstva a planéty, a nie snaha o jej ovládnutie. Možno sa to podarí uskutočniť skupine vedcov, ale aj oni musia pracovať bez postranných úmyslov.
Uvedomujem si, že táto myšlienka môže znieť naivne, ale tiež si uvedomujem, že ak nepodnikneme globálne kroky zamerané na úprimné zlepšenie našich väzieb, je blížiaci sa zánik istý a blízky.