Ľudia sú emocionálne bytosti. Pocity nás vedú, určujú naše myšlienky, naše životné rozhodnutia, aj náš úsudok. Čokoľvek robíme, robíme to preto, aby sme sa cítili dobre alebo aby sme sa vyhli zlým pocitom. Pocity sú pre naše bytie také kľúčové, že dokonca určujú našu pamäť. Prečo si teda nepamätáme najkritickejší okamih nášho života, okamih narodenia? V skutočnosti si nepamätáme ani roky, ktoré nás formovali, keď nám boli jeden alebo dva roky. Dôvodom je, že v prvých rokoch života sa naše fyzické zmysly rýchlo rozvíjajú, ale náš emocionálny svet, naše „ja“, zaostáva, a kým nemáme zreteľné „ja“ s vlastnými emóciami, nepripájame emócie k udalostiam, a preto si ich nepamätáme – aspoň nie viac, než len ako obrazy.
Dokonca aj v neskoršom veku, v troch alebo štyroch rokov, z ktorého mnohí z nás už majú spomienky, tie sú stále nejasné a neúplné, akoby to boli „nezrelé“ alebo „primitívne“ formy pamäti.
„Skutočné“ spomienky sa začínajú vtedy, keď sa u nás začne rozvíjať psychika, naše „ja“, ktoré si uvedomuje, že je individuálnou bytosťou. Keď sa začneme vnímať ako samostatné bytosti s vlastnými myšlienkami a pocitmi a komunikujeme s ostatnými ako samostatné indivíduá komunikujúce s inými samostatnými indivíduami, zmeníme sa z malých zvierat s potenciálom stať sa ľudskými bytosťami na skutočných ľudí.
Tento prechod sa odráža v spôsobe, akým sa deti spájajú s ostatnými, a naplno sa rozvinie, keď sa u nás začne rozvíjať hormonálna príťažlivosť, t. j. na začiatku dospievania.
Tento vývoj, ktorý je jedinečne ľudský, poukazuje na dôvod stvorenia ľudských bytostí. Nemáme zostať ako zvieratá; máme sa pýtať na náš svet, na dôvod jeho existencie a našej existencie v ňom.
Máme sa pýtať na zmysel nášho života a chápať ho aj za hranicami fyzickej úrovne. Až keď sú naše emócie plne rozvinuté, môžeme začať vážne skúmať takéto otázky.
Pre mňa tento okamih prišiel s otázkou „Čo ďalej?“. Pýtal som sa sám seba: „Čo bude ďalej – škola, univerzita a…?“ Nemal som odpoveď. Kvôli tomu som sa nechcel učiť, stal som sa apatickým. Bol to hrozný pocit, pocit márnosti, pocit, že som nútený robiť niečo nezmyselné.
Nie každého táto otázka trápi. Niektorí ľudia prechádzajú životom v honbe za bohatstvom alebo prestížou a sú s tým spokojní. Zmysel toho všetkého ich netrápi.
Avšak zmysel života sa môže zjaviť len tým, ktorí sa naň pýtajú. V rôznej miere sa táto otázka objavuje u každého, ale odpoveď na ňu môžu nájsť len tí, ktorých prenasleduje.
Odpoveď znie, že sa rodíme a žijeme len preto, aby sme rozvíjali dušu. Duša nie je niečo v nás, ale medzi nami. Duša je zvláštne spojenie medzi ľuďmi, ktoré môžeme rozvíjať len vtedy, ak cítime, že naše existujúce spojenia, v ktorých sa snažíme neustále len prijímať a vstrebávať, nás neuspokojujú. Keď začneme hľadať vzájomnosť, začneme objavovať úplne novú úroveň existencie, ktorá je pre tých, ktorí sa riadia len vlastnými záujmami, neodhaliteľná.
Ľudia, ktorí rozvíjajú dušu, začínajú vidieť sieť – sieť, ktorá spája všetky veci, a to, ako aj všetko ovplyvňuje to všetko ostatné. Tieto spojenia sú dušou a ich odhaľovanie je cieľom našej existencie. Všetky ostatné bytosti fungujú inštinktívne v rámci siete a len ľudia môžu pochopiť túto matricu existencie a fungovať v nej ako poznávajúce bytosti. Rozvíjanie tohto vedomia je zmyslom nášho života.