Americký prezident Joe Biden vo štvrtok vyhlásil, že „riziko jadrového ‚Armagedonu‘ je najvyššie za posledných 60 rokov po tom, ako ruský prezident Vladimír Putin obnovil svoje hrozby, keďže jeho armáda na Ukrajine ustupuje“. Podľa článku uverejneného v Los Angeles Times sa však zdá, že toto vyhlásenie „išlo nad rámec hodnotení amerických spravodajských služieb“. V skutočnosti „predstavitelia národnej bezpečnosti tvrdia, že nemajú žiadne dôkazy o tom, že Vladimír Putin má bezprostredné plány na jadrový úder“. Aj v tomto prípade sa domnievam, že vyhlásenia oboch lídrov by sme mali brať „ako zrnko soli“ – t. j. s rezervou.
Napokon, aj Rusi sa obávajú následkov použitia jadrových zbraní. Ľudstvo ešte nikdy nevidelo, ako vyzerá svetová jadrová vojna. Predchádzajúce udalosti v Hirošime a Nagasaki, akokoľvek boli strašné, nie sú ničím v porovnaní s masívnou a dlhotrvajúcou deštrukciou, ktorú spôsobí svetová jadrová vojna, najmä vzhľadom na silu dnešných atómových a vodíkových bômb.
Hrozby Ruska a jeho spojencov sú znervózňujúce, ale myslím si, že to je ich zámer – demoralizovať a zastrašiť. Nemyslím si, že ide o skutočný zámer použiť taktické jadrové hlavice alebo iný druh jadrových zbraní.
Ak sa ľudstvo vrhne do svetovej jadrovej vojny, netušíme, kam nás to dovedie a ako sa to skončí. Myslím si, že si to všetci uvedomujú a budú podľa toho konať. V hre je jednoducho príliš veľa, príliš veľa môžeme stratiť, na to aby sme hazardovali s jadrovou vojnou.
Okrem toho by takýto útok obrátil celý svet proti agresorovi. Žiadna superveľmoc, nech je akokoľvek silná a vyzbrojená, sa nemôže postaviť proti celému svetu. Preto sú hrozby použitia jadrových zbraní a skľučujúce vyhlásenia o možnom jadrovom Armagedone podľa môjho názoru, aspoň v tejto chvíli, nereálne.
Napriek tomu sa svet ako celok určite uberá negatívnym smerom. Ak nedokážeme pochopiť, že v súčasnosti vojna už nie je spôsob, ako dosiahnuť politické alebo hospodárske výhody, tak sa nakoniec ponoríme do tretej svetovej vojny.
Vývoj na Ukrajine by nás mal všetkých znepokojovať a povzbudzovať k tomu, aby sme pestovali pevnejšie väzby medzi všetkými časťami ľudstva, aby sme sa tak vyhli možnému rozpadu globálnej spoločnosti.
Ak si z tejto bolestnej vojny zoberieme ponaučenie, možno to dá zmysel utrpeniu, ktoré milióny ľudí prežívajú. Ak sa z nej nedokážeme poučiť, budeme potrebovať ďalšiu vojnu, pravdepodobne ešte
krutejšiu, aby sme prijali, že musíme zložiť zbrane a zaobchádzať s ľudstvom podľa toho, čím v skutočnosti je – ako s jediným celkom, ktorého časti sú navzájom prepojené a závislé.
Nakoniec sa naučíme, že vojna nie je tou správnou cestou. Len dúfam, že sa to nenaučíme prostredníctvom jadrovej skazy.