Zo všetkých našich obáv je pravdepodobné najsilnejší strach zo straty svojej tváre z hanby. Pre väčšinu z nás znamená naša sebaúcta viac ako čokoľvek iné. Pokiaľ ju stratíme, často radšej zomrieme. Žiadny iný živočíšny druh okrem ľudí ju nemá. Zvieratá myslia len na to, aby viedli svoj život, čo najpohodlnejšie po fyzickej stránke. Pokiaľ sa stretnú so silnejším zvieraťom, ustúpi bez rozmýšľania a bez hanby. My sa môžeme rozhodnúť, či sa postaviť proti tým, ktorí sú považovaní za silnejších než my sami v nádeji, že si tým získame rešpekt, alebo sa budeme hanbiť priznať si, že sme slabší ako niekto iný. Komplikácie vyplývajúce z tohto správania založeného na rešpekte sú obrovské.
Pre všetky problémy, ktoré nám honba za poctami spôsobuje, je však tiež motorom ľudského rozvoja. Nebyť túžby prekonať druhých , nerozvinula by sa civilizácia a boli by sme stále rovnakí, divokí ako naši predkovia, ktorí žili v jaskyniach, alebo spali na stromoch zo strachu, že ich zožerú zvieratá.
Vezmime si napríklad osamelého chlapca, ktorý práve vyliezol na EL Capitan spolu so svojim otcom. Útes, vysoký žulový monolit o výške asi 3 000 stôp (914 m) v Yosemitskom národnom parku v Kalifornii je jednou z najväčších výziev pre horolezca na svete. Čo viedlo jeho otca k tomu, aby ho vystavil takémuto riziku? Túžba po sláve, honba za poctami ako povedal sám otec. Úžasný týždeň! Som na Sama (chlapcove meno) tak pyšný“.
Pre veľa ľudí znamená uznanie viac ako ich fyzický život. V niektorých prípadoch zrejme znamená aj viac než život ich vlastných detí.
Čím viac sa posúvame zo živočíšnej úrovne do ľudskej, tým viac si ceníme úctu a menej nám záleží na našej fyzickej existencii. Závidíme každému, kto dosiahol niečo, čo považujeme za úctyhodné, pretože túžime po uznaní. Niektorí ľudia dokonca závidia slávnym ľuďom. Pred mnohými generáciami, napríklad veľkým panovníkom alebo dobyvateľom. Iný si prajú byť tými najväčšími všetkých dôb vo svojom odbore a dúfajú, že ich úspechy prežijú ich fyzický život aj po tom, čo už tu dávno nebudú.
Túžba po uznaní však nie je v svojej podstate negatívna. Všetko má svoj dobrý dôvod včetne usilovania o uznanie. Honba za tým nás núti cibriť a zošľachťovať naše hodnoty a ciele. Pozdvihuje nás od fyzických tužieb k duchovným a nakoniec nás vedia k tomu, aby sme sa zriekli svojej prirodzenosti, pretože nám ich narcizmus príde ako nečestný.
Keď sa tak stane a naša vlastná sebecká snaha o úctu nás privedie k túžbe stať sa nesebeckými, uvedomíme si, že nebyť túžby po úcte, nedospeli by sme ku tak vznešenému a ušľachtilému cieľu. Akonáhle svoje hodnoty vycibríme uvedomíme si, že prekonať túžbu po úcte a sústrediť sa skôr na druhých, než na seba je tým najčestnejším, najobdivuhodnejším a najdôstojnejším cieľom. Človek, ktorý k tomu dospel, už sa nebude usilovať o úctu a vyhne sa komplikáciám, ktoré túto túžbu sprevádzajú.
Takýto človek bude k druhým láskavý nie preto, aby si získal ich úctu, ale preto, že láskavosť sama o sebe je vlastnosť, ktorá si úctu najviac zaslúži.
Spoločnosť nám do mysle „vštepuje“ najrôznejšie predstavy o tom, čo je úctyhodné a čo nie. Často sú tieto predstavy škodlivé pre nás, alebo pre druhých. Človek, ktorý sa povznesie nad závislosť na rešpektovanie spoločnosti sa nenechá ovplyvniť prchavými, negatívnymi predstavami o tom, čo je úctyhodné. Takýto človek bude cítiť, že podriadiť sa vlastnému egu je ten najhanebnejší stav, aký existuje a starostlivosť o druhých je ten najobdivuhodnejší. Keď sa konanie obdivuhodných vecí stane pre ľudí motiváciou k jednaniu bude svet skvelým miestom k životu. &y