Jeden môj študent spomenul ako čítal, že slávny futurista Ray Kurzweil sa chystá vydať novú knihu s názvom „Singularita je bližšie“. Údajne ide o rozvinutie alebo rozpracovanie myšlienok, ktoré Kurzweil prezentoval vo svojej predchádzajúcej knihe „Singularita je blízko“. Podľa tohto článku, Kurzweil predpovedá, že do roku 2032, teda o desať rokov, budú medicínske technológie také pokročilé, že budeme môcť žiť večne. Študent sa ma opýtal na názor ohľadne perspektívy večného života.
Za celý svoj život nedokážem pochopiť, čo je dobré na večnom živote. Okrem rozruchu, ktorý robíme okolo umierania, aké výhody získavam tým, že nikdy nezomriem?
Viem, že sväté knihy nám hovoria o večnom živote v rajskej záhrade, takže ak môžeme žiť večne, bude to raj na zemi. Ak ale nikto nezomrie, bude táto planéta rajom na zemi? Mne to pripadá ako istý recept na vytvorenie pekla na zemi.
Okrem toho, ak budeme žiť večne, aké sny a nádeje budeme mať? Aký zmysel má žiť, ak neexistuje žiadny tlak na to, aby sme niečo dosiahli?
Život je nám daný na obmedzený čas za účelom využiť ho tak, aby sme niečo dosiahli, aby sme s ním niečo urobili. Život je nám daný preto, aby sme svoj čas tu strávený využili na dosiahnutie duchovnosti, a nie na to, aby sme zostali navždy obmedzení na fyzickú existenciu.
Duchovnosť znamená rozšíriť seba samého, dostať sa za hranice svojho ja a spojiť sa so spoločným koreňom nás všetkých. Zjednodušene povedané, duchovnosť znamená pociťovať celé ľudstvo a napokon celú realitu ako jedno telo, alebo ešte lepšie, ako jednu entitu, ktorá nemá začiatok ani koniec. Je to opak večného fyzického života, kde sa čas tiahne donekonečna. Duchovný život znamená žiť bez času.
Keď cítite druhých tak hmatateľne, ako cítite seba, už nie ste obmedzení na svoje telo. V dôsledku toho nie ste obmedzený žiadnymi telesnými limitmi vrátane života, smrti alebo akéhokoľvek pojmu času.
Takýto život nenastane vtedy, keď zvečňujeme telo, ale keď sa nadeň povznesieme a namiesto toho, aby sme mysleli len na seba, myslíme na všetkých ostatných. V súčasnosti sme pohltení sami sebou, pretože chceme slúžiť len sebe. Keby sme chceli slúžiť iným, cítili by sme ich rovnako, ako v súčasnosti cítime seba. Keď cítite druhých tak hmatateľne, ako cítite seba, už nie ste obmedzení na svoje telo. V dôsledku toho nie ste obmedzovaní žiadnymi telesnými limitmi vrátane života, smrti alebo akéhokoľvek pojmu času.
Táto nádherná budúcnosť nie je zbožným želaním, je to budúcnosť ľudstva. Nastane hneď, ako prestaneme myslieť len na seba a začneme skutočne myslieť na druhých. Čím skôr zmeníme svoj stav mysle, tým skôr začneme tento blažený život. Ak budeme otáľať, budeme bojovať dovtedy, kým si neuvedomíme, že slúžiť egu sa nevypláca, a nevydáme sa na duchovnú cestu. Ak sa poponáhľame, nastúpime na duchovnú cestu bez toho, aby sme museli najprv trpieť.