Ľudia na smrteľnej posteli často ľutujú veci, ktoré v živote neurobili, napríklad to, že príliš tvrdo pracovali a netrávili dosť času s rodinou a priateľmi.
Takéto chvíle však môžu prebudiť aj pocity vďačnosti – za manžela či manželku, deti a priateľov, ktorí ich v posledných chvíľach obklopujú.
Prečo vlastne ľudia až v posledných chvíľach života premýšľajú o tom, čo je v živote dôležité?
Pretože robia posledné výpočty života a uvedomujú si, že už nemôžu urobiť nič dobré. Preto pociťujú ľútosť. To v nich prebúdza túžbu všetkým odpustiť a od všetkých žiadať odpustenie. Na konci života túžia požiadať Stvoriteľa o odpustenie za to, že sa s ním nedokázali správne spojiť.
Hoci sa tieto myšlienky u mnohých ľudí objavujú v posledných chvíľach života, mali by sme sa nimi zaoberať už počas života, od chvíle, keď nadobudneme určité sebavedomie. Výsledok tohto skúmania by v nás mal prebudiť otázku: „Nachádzame priazeň Vyššej moci?“
A ako zistíme, či nachádzame priazeň Vyššej moci?
To sa nedozvieme. Ale tým, že sa budeme znova a znova pýtať sami seba, sa postupne napravíme.
Okrem toho by sme mali byť Stvoriteľovi nanajvýš vďační za všetko, čo sme vytrpeli. Vďačnosť je dôležitá, pretože naozaj nevieme, čo je dobré a čo zlé, takže musíme žehnať zlému a dobrému a zároveň sa snažiť byť dobrí.