Áno, je možné milovať aj ľudí, ktorí vykonávajú i tie najodpornejšie činy, pretože majú v sebe kúsok duše.
Musíme pochopiť, že medzi telom a dušou je rozdiel. To, že ľudia, ktorí vo svete konajú dobro alebo zlo, neznamená hneď, že majú dušu.
Duša sa nazýva „časť božstva zhora“. Sme stvorení z túžob užívať si, ktorým sa hovorí „telo“. Tieto základné potreby sa prejavujú na telesnej úrovni, kde sa snažíme užívať si prostredníctvom pôžitkov z jedla, sexu, rodiny, peňazí, cti, kontroly a vedomostí. Napokon sa v rámci našej túžby užívať si objaví maličký bod s túžbou, ktorá vychádza z vyššej duchovnej úrovne, ktorá je nad telesnou podstatou.
Namiesto toho, aby sme sa chceli tešiť len z osobného prospechu, tento malý bod túžby je zakotvený v kvalitách dokonalého sveta prírody – v láske a dávaní, ktoré presahujú hranice našich telesných túžob. Ak máme takúto túžbu, potom je v nás časť duše. V opačnom prípade, ak necítime túžbu povzniesť sa nad naše telesné túžby formou lásky a dávania druhým a prírode, potom človek nemá dušu, dokonca ani jej počiatočný bod.
Tento bod túžby môžeme prirovnať k semienku, ktoré musí byť umiestnené v správnych podmienkach, ako je úrodná pôda, vlhkosť, vzduch a dostatok slnečného svetla, aby sa z neho vyvinula kvitnúca rastlina. Inými slovami, tento bod duše musíme umiestniť na chránené miesto, ktoré je schopné rozvinúť ho do plne rozvinutej duše, ktorá môže milovať, dávať a spájať sa podobne ako bezhraničná kvalita lásky a darov prírody.
Kabalisti nazývajú tento bod duše, ktorý sa objavuje medzi našimi telesnými túžbami, „bod v srdci“. To znamená, že srdce, sú naše telesné túžby, kde pociťujeme pominuteľné potešenie a dočasné prežívanie a bod v srdci je túžba, ktorá je zakotvená v duši, kde môžeme pociťovať úplnú harmóniu, pokoj a večnú prítomnosť.
Ak v sebe cítime takúto túžbu, bod, ktorý vyvoláva otázky o zmysle života, o tom, prečo sme tu, kto sme, čo je realita, prečo je na svete toľko utrpenia a ďalšie základné existenciálne otázky, potom môžeme takúto túžbu umiestniť do prostredia, ktoré ju dokáže rozvinúť do stavu duše. Práve to učí múdrosť kabaly – ako rozvíjať bod v srdci, ako ho rozličnými spôsobmi objemovo nafúknuť a v rámci tohto objemu vypestovať pocit lásky, dávania a pozitívneho spojenia sa so všetkým i so samotnou prírodou. V tomto stave dosiahneme svoju dušu.
Preto k rozvoju našej duše musíme pridať lásku, starostlivosť a snahu dať jej všetko, čo je potrebné, aby mohla rozkvitnúť do svojho večného a úplného stavu. Avšak vo vzťahu k egoistickým túžbam nie je potrebné milovať nič z toho. Kabalisti nazývajú ego, t. j. túžbu užívať si na úkor iných a prírody, „zlým sklonom“ a to sa v konečnom dôsledku prejaví v stave smrti. Je od začiatku odsúdené na zánik, pretože zo svojej podstaty nemôže pociťovať žiadne trvalé potešenie a naplnenie.
Preto nemôžeme rozvíjať lásku, ktorá smeruje k egoistickej časti nás samých, kde pramení všetka deštrukcia a utrpenie. Lásku je potrebné rozvíjať v tej časti každého človeka, ktorá sa nazýva „ľudská“. Je to bod v srdci, ktorý sa môže rozvíjať plne milujúcim a odovzdávajúcim spôsobom, ktorý môže priniesť do sveta život a svetlo.
Egoistické túžby v nás sú v protiklade s altruistickou a nekonečnou silou prírody. Nepovažujú sa za „ľudské“, pričom slovo „Adam“ v hebrejčine pochádza zo slova „podobný“ („Domeh“), zo slovného spojenia „Adameh le Elyon“ („podobný Najvyššiemu“). Inými slovami, človek je ten, kto rozvíja svoj bod v srdci spôsobom, ktorý je podobný sile lásky a darov prírody. Tým sa posúvame na ľudskú úroveň podobnej prírode, kde objavujeme večnosť a dokonalosť altruistickej vlastnosti prírody. V takomto stave môžeme „milovať svojho blížneho ako seba samého“, t. j. odhaľujeme spoločnú silu lásky, dávania a pozitívneho prepojenia, ktoré sú v našej duši a ktoré spájajú naše body v srdciach do jednej duše.
Bez ohľadu na to, aký zlý je človek vo svojich egoistických túžbach, stále je možné usilovať sa o prebudenie bodu v srdci – časti Božstva zhora – v každom človeku. Vždy je potrebné snažiť sa nasmerovať vývoj človeka nad jeho egoistické túžby tak, aby objavil prirodzenú kvalitu lásky, dávania a vzájomného prepojenia – dušu, v ktorej sú všetci rovnako spojení v spoločnej túžbe, ktorá je podobná sile prírody.