Rozhodnutia môžeme robiť s istotou a správne, ak máme vopred absolútnu vedomosť o ich výsledku a vžijeme sa do nich ako do pozorovania budúcnosti z prítomnosti.
Preto musíme výsledok predvídať a odhadnúť. Na to sú rozhodnutia určené – pre budúcnosť. Predstavujeme si budúci stav a potom sa rozhodujeme.
Po prijatí rozhodnutia sa o ňom musíme dvakrát uistiť, definitívne si ho potvrdiť a potom konať. V opačnom prípade je každá ďalšia minúta stratou času.
Správne rozhodnutie by nemalo závisieť od momentálnych podmienok alebo našich nálad. Preto je posúdenie rozhodnutia nevyhnutným aspektom vykonania správneho rozhodnutia. Malo byť normálne a pevné, na základe ktorého potom musíme konať.
Po tom, čo sme sa rozhodli, môžeme prísť k poznaniu, že sme sa rozhodli nesprávne. V takom prípade nič nezmôžeme a niet koho obviňovať. Je veľmi dôležité aby sme sa neobviňovali za žiadnych okolností.
Ako môžeme zabrániť tomu, aby sme upadli do sebaľútosti? Tak, že celý proces pripíšeme riadiacim silám prírody, ktoré pôsobia na každý náš čin, myšlienku a túžbu.
To je zlaté pravidlo rozhodovania: Po našom posúdení, rozhodnutí a konaní, je zvyšok na sile prírody, ktorá pôsobí v našich životoch. Príroda je výsledkom. Nie je čo ľutovať, pretože výsledok bol zariadený spoza hraníc nášho vnímania a kontroly.
Príroda tak na nás pôsobí od začiatku procesu a nakoniec pochopíme, že sme to neboli my, kto posudzoval, prehodnocoval a rozhodoval, ale príroda, ktorá na nás celý čas pôsobila. V živote tak nemáme čo ľutovať, pretože všetko je usporiadané podľa zákonov prírody, ktoré pôsobia mimo dosahu našej mysle.