Kvapkajúca voda vyhĺbi kameň, nie silou, ale vytrvalým kvapkaním: príslovie k neutíchajúcej snahe o jednotu.
Cez sociálne siete sa mi posťažoval Amir, ktorý napísal nasledujúce: „Čím viac sa snažím s druhými vytvárať jednotu a dobré vzťahy, tým je to horšie. A napriek tomu stále pokračujem a pokračujem. Ako keby som nechcel prijať, že sa mi to vôbec nedarí”.
Rád by som Amirovi položil otázku: Čo myslíš, že by si mal robiť? Myslíš, že by si to mal vzdať a len povedať už stačilo? Nemôžeš to vzdať, pretože každý deň je v našom svete vidieť stále väčší rozmach zla – všetko je spôsobené ľudským egom, ktoré si chce užívať na úkor druhých, a čím viac je ego uspokojované bez zámeru milovať, obdarovávať a v dobrom sa spájať, tým viac ľudia trpia.
Možno namietnete, že ak nám ego čoraz viac vládne, nemali by sme mu brániť a nechať túto generáciu na pokoji, najmä preto, že sa zdá, že sa to s vašou rastúcou snahou o vytvorenie jednoty ešte zhoršuje. To však nie je dôvod na to, aby sme sa vzdali a utiekli.
Nehodnotím, či sa svet napráva, alebo viac upadá. Jednoducho viem, že musím pokračovať v šírení znalostí o prírodných zákonoch a potrebe pozitívneho ľudského spojenia, ku ktorému vedie poznanie týchto zákonov. Nevidím žiadny dôvod, prečo to vzdať a utiecť od tejto práce. Jednoducho musím pokračovať.
Podstata Amírovho posťažovania sa však spočíva v tom, že uši a srdcia ľudí sú pred posolstvom o jednote uzavreté, takže akákoľvek snaha o šírenie takého posolstva sa rozpúšťa ako voda v piesku. Všetko však má svoj vývoj, svoj začiatok a koniec, a ja teda verím, že obdobie rastúceho utrpenia, v ktorom sa ľudstvo práve nachádza, skončí.
Jedno príslovie hovorí, že kvapkajúca voda vyhĺbi kameň, nie silou, ale vytrvalým kvapkaním. A tak to aj je. Musím pokračovať, a to napriek vlastnému rozumu, ktorý sa sťažuje a tvrdí, že takéto úsilie nemá zmysel.