Pieseň piesní kráľa Šalamúna je snáď najpôsobivejším dielom o láske. Stačí sa pozrieť na zoznam umeleckých diel napísaných na základe citátov z Piesne piesní, aby sme pochopili rozsah vplyvu tohto diela na city a predstavivosť človeka od doby jeho napísania až do našich dní.
Ale komu boli tieto pozoruhodné verše venované? Bolo by možné, aby ich kráľ Šalamún ako kabalista venoval pozemskej láske?
Nedokonalosť pozemskej lásky
Z pohľadu kabaly je Pieseň piesní venovaná človeku, ktorý už cíti, že celý život a celá príroda je láskou a že pravidlo „miluj blížneho svojho ako seba samého“ je všeobecnou silou vládnucou svetu. Je to človek, ktorý už vo svojom vývoji dospel k pochopeniu a uvedomeniu, že je obklopený iba dobrom a celá skutočnosť je od začiatku usporiadaná v súlade s konečným cieľom – ktorým je dosiahnutie dokonalosti.
A dokonalosť nie je konanie pod vplyvom hormónov, ktoré obvykle nazývam láskou: ak prežívam z niečoho potešenie, hovorím, že to milujem. Taká láska je sebecká a takou láskou iba ničíme svet. Veď preto, aby sme dosiahli to, čo je pre nás dobré, a vyhli sa tomu, čo je pre nás zlé, používame všetky možné prostriedky až po vojny, ktoré môžu viesť k zničeniu celej planéty.
Ukazuje sa teda, že naša láska je zo svojej podstaty chybná. Mohol teda kráľ Šalamún venovať také vznešené verše takejto láske?
Iná láska
Človek sa musí povzniesť k úplne inej láske – k jednote. K jednote so všetkým: s neživou prírodou, rastlinami, zvieratami i ľuďmi – povzniesť sa nad svoj prirodzene egoistický postoj k nim. Potom skutočne pocíti, že je obklopený iba láskou. Večnou, bezhraničnou, dokonalou.
Z takej lásky vychádza Pieseň piesní: „Zľúbaj ma bozkami svojich úst.“ To znamená, že som už spojený s celou prírodou a začínam skúmať, ako ďalej rozvíjať láskyplné vzťahy.
Pieseň piesní ma hneď od začiatku pozdvihuje na veľmi vysokú úroveň: uvedomujem si, že som povinný dodať svetu, čo mu chýba. My ľudia v ňom doposiaľ existujeme antagonisticky, ako je povedané: „srdce človeka je zlé od jeho narodenia“.
To znamená, že namiesto toho, aby som využíval svet okolo seba k svojmu vlastnému dobru, musím konať tak, aby bolo dobre svetu. Láska sa teda prejavuje tým, že všetkým prajem dobro, chcem, aby sa všetci cítili dobre.
Takto sa zatiaľ správame iba k svojim deťom – neustále premýšľame, čo by sme k starostlivosti o ne mohli ešte pridať, čím by sme ich naplnili, aby sa cítili dobre. To je prejav pravej lásky. Neteším sa z niečoho alebo z niekoho, ako to v našom živote obvykle býva, ale z toho, že je danému človeku dobre.
Prečo ale tak vznešený, duchovný vzťah človeka k svetu kráľ Šalamún vyjadril ešte aj formou vzťahu muža a ženy?
Ide o to, že na vyjadrenie duchovnej lásky človeka jednoducho nemáme iné slová. Aké iné slová môžem nájsť, aby som opísal svoje pocity? Iba tieto: objať, pobozkať, potešiť… To je jazyk, ktorému rozumieme, keď chceme vyjadriť svoju starostlivosť o človeka.
Pravá ruka ma objíma
Kráľ Šalamún opisuje stav jednoty týmito slovami: „Jeho ľavá ruka je pod mojou hlavou a jeho pravá ruka ma objíma“. To znamená, že jednota je pod vplyvom dvoch síl, ktoré v nás existujú: negatívna a pozitívna.
Negatívnou silou, silou na ľavej strane, sú moje nenaplnené túžby a potreby druhých ľudí, snaha využívať druhých pre svoje potešenie. Napriek tomu však musím blížneho naplniť pozitívnou silou dávania, silou z pravej strany. Takže sa svojho blížneho držím ľavou stranou, negatívnou, a napĺňam ho pravou stranou, pozitívnou. Objímanie a napĺňanie je možné vykonávať iba dvoma „rukami“.
Keby som nemal egoistický počiatok, blížneho by som vôbec necítil. Neživá príroda, rastliny a zvieratá blížneho necítia. Cítia iba seba: musia zaútočiť na svoju korisť, aby sa nasýtili, a či je to pre obeť dobré alebo zlé, im nie je známe.
Naša prirodzenosť je však usporiadaná tak, že cítime, čím spôsobujeme zlo iným ľuďom. Navyše im zlo chceme privodiť vedome. Chcem svojho blížneho ponížiť, chcem nad ním panovať, chcem byť múdrejší, sebavedomejší, bohatší. Práve to mi prináša potešenie.
Ale schopnosť cítiť blížneho vo mne zároveň môže rozvíjať ďalšie vlastnosti, priviesť ma k správnemu využitiu mojej prirodzenosti. To je to, čo je naznačené v slovách „jeho ľavá ruka je pod mojou hlavou“. To znamená, že sa ľavou stranou blížneho držím, chcem pochopiť, čo mu chýba, ale teraz ho už nechcem využiť, môj vzťah k nemu je dobrý. Svoj zlý počiatok používam na to, aby som porozumel túžbam blížneho, a potom ho objímam svojou pravou rukou.
Takto ma zlý počiatok vedie k náprave: povzbudzuje ma, aby som zistil, čo môj blížny má a ako mu to vziať, aby som pocítil potešenie z toho, že to stratil. Ale ja sa nad svoju prirodzenosť pozdvihujem a napĺňam ho svojou láskou.
Tento nový pocit ma ovládne a naplní do tej miery, že už necítim sám seba. Cítim iba lásku, ktorá ma napĺňa, a nie seba samého ako prijímajúceho túto lásku. A pozdvihujem sa k pocitu všetkej prírody ako celku, k pocitu univerzálnej, všetko naplňujúcej lásky. A to je bod najvyššieho spojenia, splynutia s celou prírodou, so Stvoriteľom.
Pieseň Piesní nemá nič spoločné s kabalou!... ...
Celá debata | RSS tejto debaty