Bez ohľadu na to, čo kto hovorí, je nemožné zmieriť sa s tým, že človek tu ešte pred chvíľou bol — a zrazu ho niet. Naša myseľ sa nevie zmieriť s dočasnosťou života. Hlboko vo svojom vnútri sa presviedčame, že smrť nebude koncom našej existencie.
Tento postoj však len svedčí o obmedzenosti nášho vnímania a o neschopnosti pochopiť, v akom stave sa na tomto svete vlastne nachádzame. Práve preto nedokážeme k životu a smrti pristupovať správne.
Šok zo straty a vzbura rozumu
Podobne ako malé deti vnímame len nepatrný zlomok existencie a netušíme, čo sa v ňom v skutočnosti odohráva. Stretnutie so smrťou nás privádza do šoku — niekto tu žil a zrazu zmizol. Hľadíme na telo bez života a úžasom nemôžeme uveriť, že to už nie je ten človek, ten priateľ či príbuzný. Bol tu človek — a už nie je. Ako je to vôbec možné?!
Žil vo mne, zanechal stopu v mojich vlastnostiach, túžbach, pocitoch a spomienkach. A zrazu zmizol. Ako sa môže stať, že človek jednoducho prestane existovať? Naša myseľ to dokáže len ťažko pochopiť. Problém pritom zjavne nie je v samotnej realite, keďže na tomto svete nič netrvá večne. Problém spočíva v obmedzenosti nášho vnímania, ktoré vidí len po prah smrti.
Ilúzia večnosti a hranice nášho vnímania
Prečo je život usporiadaný práve takto? Prečo je človek umiestnený do obmedzeného tela, ktoré v realite zaberá len taký zanedbateľný priestor? A napriek tomu pripisujeme telu obrovský význam — nepomerne väčší a podstatnejší, než aký prislúcha fyzickej schránke na živočíšnej úrovni.
Z bezvýchodiskovosti sme si na dočasnosť svojej existencie zvykli a dokonca s ňou dokážeme celkom dobre žiť. Nie však preto, že by nás toto vedomie nesužovalo. Pokiaľ žijeme a nedokážeme vidieť za hranice tohto života, jednoducho sa so svojou smrteľnosťou zmierime a nejako sa utíšime: odháňame zložité otázky a presviedčame sami seba, že taký je už život.
Ľudstvo si vytvára náboženstvá a viery, ktoré rozprávajú o posmrtnom živote. Ľudia im veria z nedostatku iných možností — je to pre nich aspoň aká-taká kompenzácia pomíjivosti života, ktorý sa zrazu pretrhne.
Za prahom smrti
Táto otázka si však v skutočnosti vyžaduje oveľa dospelejší prístup. Sme schopní nahliadnuť za hranicu života a smrti, za hranice tej malej reality, ktorú okolo seba vidíme.
Na to je však potrebné vidieť realitu na vyššej úrovni — teda prestať ju vnímať tak, ako to robia zvieratá, ktoré všetko pociťujú len prostredníctvom telesných zmyslov: zraku, sluchu, čuchu, chuti a hmatu. Musíme v sebe rozvinúť nové, „mimotelové“ orgány vnímania, ktoré ležia mimo materiálneho tela a jeho živočíšnej úrovne.
Kabala rozširuje vnímanie reality
O tomto všetkom hovorí veda kabala, ktorú nazývajú aj „vedou o vnímaní“, keďže slovo „kabala“ v preklade z hebrejčiny znamená „prijímanie“. Kabala nám pomáha otvoriť oči a uvidieť skutočnú, oveľa hlbšiu a rozsiahlejšiu realitu — priamo tu a teraz, nie až po smrti fyzického tela.
Táto veda vysvetľuje, že náš život je usporiadaný jedinečným spôsobom. Na jednej strane existujeme vo fyzickom tele na živočíšnej úrovni — rovnako ako všetky zvieratá, len na obmedzený počet rokov. Ale počas pozemskej existencie dostávame pozoruhodnú príležitosť — dosiahnuť vyšší stupeň. V kabale sa nazýva „Adam“ (od slova „dome“ — podobný Stvoriteľovi). Na tomto stupni prechádzame do úplne inej reality — večnej, dokonalej a duchovnej.
Cesta k nesmrteľnosti
Môžeme to dosiahnuť, ak sa povznesieme nad hmotné telo a začneme budovať telo duchovné. To je úplným opakom toho, ako sa vnímame dnes. Ide o skutočnú duchovnú substanciu, teda o silu nachádzajúcu sa mimo hmotu. A buduje sa tým, že k sebe navzájom začneme pristupovať úplne inak než doteraz.
Namiesto závisti, nenávisti a egoistickej túžby ponížiť druhého, aby sme sa sami cítili dobre, sa naše vzťahy premenia na bratskú lásku a odovzdávanie. Vtedy sa zásadne zmení aj naše vnímanie života a smrti a odchod blízkych už viac nebudeme pociťovať ako tragédiu.
Celá debata | RSS tejto debaty