Radosť je jednou z najmocnejších a najviac napĺňajúcich emócií, ktoré človek môže prežiť. Ľudia ju nachádzajú rôznymi spôsobmi – v jednoduchých radostiach, ako je chutné jedlo, v hlbokých priateľstvách, alebo vo veľkých životných úspechoch, ako je víťazstvo na olympiáde. Pre kabalistu však radosť znamená niečo úplne iné.
Kabalista prežíva radosť nielen pri „pozitívnych“ udalostiach, ale aj v tých, ktoré sa môžu zvonku javiť ako negatívne. Jeho radosť nepramení z osobného zisku ani z vonkajších okolností, ale z dosiahnutia podobnosti vlastností so Stvoriteľom. Keď sa ľudia spoja a vytvoria medzi sebou priestor na odhalenie vyššej sily – sily lásky, dávania a spojenia – zažívajú plnú, pravú a trvalú radosť. Čím viac sa jednotíme v starostlivosti a dávaní, tým viac nechávame medzi sebou prúdiť vyššie svetlo a tým viac sa nám v spojení odhaľuje Stvoriteľ. A práve to je najhlbšia forma šťastia – nie je dočasná, ale večná a celistvá.
Táto duchovná radosť je jedinečná tým, že vychádza z toho, že prinášame potešenie Stvoriteľovi – a tým sa napĺňame. Stvoriteľ sám od nás nič nepotrebuje, ale keď sa s Ním zladíme a zakúsime spojenie s Ním, cítime, ako by sa radoval spolu s nami. Duchovná radosť teda nespočíva v tom, že zbierame osobné šťastie, ale v tom, že nechávame vyššiu silu pôsobiť medzi nami. Keď sa ľudia spoja s úmyslom priblížiť sa tejto sile, vytvárajú podmienky na jej odhalenie – a tým vzniká radosť.
Aj v bežnom živote prináša spojenie radosť. Či už sa ľudia schádzajú, aby si užili koncert, fandili na športovom zápase, alebo zdieľali iný spoločný zážitok, vzniká radosť vďaka prepojeniu. Môj učiteľ raz ukázal na štadión plný futbalových fanúšikov a povedal: „Váž si tohto miesta, pretože ľuďom prináša radosť.“ Akákoľvek forma spojenia, ktorá neškodí, v sebe nesie pozitívnu silu. Aby však bola duchovná, musí smerovať k jednote ľudstva, skrze ktorú odhalíme Stvoriteľa.
Radosť podľa kabaly nie je statický stav. Je to proces, ktorý sa neustále rozvíja. Neexistuje bod, kedy by človek povedal: „Som dostatočne šťastný, nič viac nepotrebujem.“ Pocity úplného naplnenia sú ilúziou, pretože život je neustály pohyb a rast. Skutočná radosť prichádza z neustáleho postupu k väčšiemu spojeniu – podobne ako športovec, ktorý sa neustále snaží prekonávať svoje výkony.
Zaujímavé je, že najväčšia radosť často prichádza z očakávania. Budúce radosti v sebe nesú najsilnejší pocit, pretože v našej mysli zostávajú neobmedzené. Minulé potešenia blednú v pamäti, prítomné ešte nie sú plne ocenené, ale tie budúce žijú v priestore možností. Keď zameriame svoj cieľ na duchovné dosiahnutie – teda dosiahnutie rovnováhy s prírodou alebo pripútanosť sa k Stvoriteľovi, čo je jedno a to isté – potom nás práve očakávania tohto cieľa napĺňa hlbokou radosťou.
Kabalisti sa radujú aj z toho, čo by väčšina ľudí vnímala ako prekážky. Pády a ťažkosti sú prirodzenou súčasťou duchovnej cesty. Kabalista chápe, že každý zostup je prípravou na vyšší vzostup. Práve v týchto nízkych stavoch sa v človeku odhaľuje väčšia túžba – a tým aj väčší potenciál na prijatie svetla. Preto sa kabalisti radujú tak z duchovných vzostupov, ako aj z pádov – lebo aj tie vedú k duchovnému rastu.
Jedným zo základných princípov kabaly je, že samotná práca má vyvolávať radosť. Nejde o to naháňať sa za odmenami alebo čakať na budúce výhody, ale o to, nájsť šťastie už v samotnom úsilí o duchovné vlastnosti – teda v pohybe smerom k dávaniu, spojeniu a starostlivosti o druhých. Túto radosť si môžeme udržať, pokiaľ si neustále pripomíname, že sme boli vybraní k tejto ceste, že nás Stvoriteľ priťahuje bližšie – a že každý okamih je príležitosťou na hlbšie odhalenie.
Ale ako môžeme ako egoistickí tvorovia, ktorí túžia po potešení len pre seba, cítiť radosť z niečoho, čo odporuje našej prirodzenosti? Odpoveď spočíva v prostredí. Keď sa obklopíme skupinou, ktorá podporuje túžbu povznášať sa nad egoizmus a cítiť prítomnosť Stvoriteľa, začne sa v nás formovať nové vnímanie. Rovnako ako cestovateľ sa raduje už pred odchodom, aj my sa môžeme tešiť z duchovného postupu, ktorý sa pred nami otvára ako nádherná cesta.
Ďalší dôležitý aspekt radosti kabalistu je, že nejde o radosť z individuálneho úspechu, ale zo vzájomného dávania. Keď konáme nie kvôli sebe, ale aby sme priniesli radosť ostatným, objavuje sa nový druh naplnenia. To sa nazýva „práca pre Stvoriteľa“, pretože napodobňujeme Jeho vlastnosť absolútneho dávania. Keď sa ľudia takto zjednotia, vzniká nádoba na odhalenie Stvoriteľa – a práve toto odhalenie je najvyšším zdrojom radosti.
Dosiahnutie takej radosti však vyžaduje štúdium a prax. Nevzniká samo od seba v egoistickom svete. Preto kabala kladie dôraz na dôležitosť podporného prostredia – skupiny, ktorú nazývame „desiatka“. V nej si členovia vzájomne dávajú a spoločne pestujú duchovné cítenie. Rovnako ako sa umelec učí vnímať krásu v jemných detailoch, človek ponorený do prostredia zameraného na duchovný rast začína vnímať radosť v dávaní.
Duchovná radosť, ktorú v tomto procese zakúšame, je teda stále sa rozširujúci vnem, ktorý rastie spolu s tým, ako sa zlaďujeme s večnými a dokonalými duchovnými vlastnosťami – láskou, darom a spojením. Čím viac tieto kvality rozvíjame vo svojich úmysloch, postojoch a vzťahoch, tým viac sa mení naše vnímanie reality – a objavujeme, že radosť nespočíva v tom, čo prijímame od druhých, ale v pohybe, ktorým z vlastného ja vychádzame k druhým, v láske, starostlivosti a spojení.
v nedeľu, keď som po x rokoch napriek veľkým... ...
Celá debata | RSS tejto debaty