Je to preto, že keď hovoríme zle o niekom inom, hovoríme proti samotnej sile, ktorá nás všetkých stvorila a udržuje. Neexistuje nič iné ako táto sila. Ohováraním teda škodíme systému spojenia – hlbšej štruktúre prírody, do ktorej všetci patríme.
Toto sa nevzťahuje na kritiku praktických vecí, ako je práca alebo úlohy. Ide o ideologické, vnútorné a duchovné ohováranie – teda o reči, ktoré smerujú proti sile lásky, dávania a spojenia. Práve tam spočíva skutočná škoda.
Miluj tých, ktorí kárajú, a nenáviď tých, ktorí chvália?
Môže to znieť ako masochizmus, ale nie je to tak. Ten, kto nás napomína, nám pomáha tým, že zasahuje naše ego – a tým dáva priestor, aby mohlo vstúpiť svetlo. „Svetlo“ tu znamená vlastnosť lásky, dávania a spojenia prítomnú v prírode, inými slovami vlastnosť Stvoriteľa.
Keď počujeme slová, ktoré znižujú našu pýchu, môžeme sa tým priblížiť k Stvoriteľovi.
Egoizmus – naša túžba užívať si na úkor druhých – je ako múr. A výhrada je kladivo. Pokiaľ je náš zámer napraviť ego a pripodobniť sa Stvoriteľovi, potom sa z poníženia nebudeme radovať, ale využijeme ho k rastu.
Kabala učí, že kabalista môže pôsobiť nahnevane alebo pobúrene, ale vo vnútri je vďačný. Vie, že sa mu práve dostáva pomôcť – nástroja, ktorý mu umožňuje pozdvihnúť jeho dušu bližšie k Stvoriteľovi.
Celá debata | RSS tejto debaty