Michael Laitman

Náš život sa vždy končí významnou udalosťou, ktorá ovplyvňuje naše pocity, myšlienky aj celkové vnímanie reality. Táto udalosť sa nazýva smrť.
Keďže sa nám pri nej zo zmyslov stráca známy svet a všetko, čo je s ním spojené, vnímame smrť ako niečo desivé a tragické. Ľudia sa na ňu snažia pripraviť a presviedčajú sa rôznymi metódami, ktoré majú strach zmierniť alebo úplne potlačiť. Výsledok však spravidla zaostáva za očakávaniami.

Život mimo tela — umierať nie je nutné

Kabala ako veda, ktorá hovorí o integrálnom živote — teda o živote prebiehajúcom mimo tela vysvetľuje, že naša existencia sa smrťou nekončí.
Iba sa oddeľujeme od fyzického tela, oslobodzujeme sa od neho a pokračujeme v existencii ako duša v duchovnom svete. Preto v hebrejčine slovo „zomrieť“ („leipater“ — להפטר) znamená „oslobodiť sa“ či „zbaviť sa“, čo vníma ako získanie novej reality. Ale na prechod do duchovného sveta však človek nemusí zomrieť fyzicky.

Nová realita

Procesy v duchovnom svete sú podobné tým, ktorými prechádzame v materiálnom svete. V tomto svete sa človek vyvíja v materskom lone, rodí sa a prechádza rôznymi etapami dospievania.
Keď sa začne vyvíjať v duchovnom svete, prechádza presne tými istými procesmi. Tie sa však nemerajú dňami, mesiacmi ani rokmi, ale prežitými stavmi — stupňami duchovného rozvoja. Ich počet a kvalita závisia od toho, do akej miery sa človek vo svojom novom vedomí spája s ostatnými dušami.

Pri vnímaní tohto nového poľa, spoločného srdca a spoločného rozumu prechádza človek procesom absorbcie. To sa nazýva „malým stavom“. V ňom si plne neuvedomuje, čo sa s ním deje a ako to prebieha. Jednoducho existuje a zatiaľ nepozná všetky príčiny a následky svojich činov, ktoré smerujú k nadviazaniu spojenia s duchovnou spoločnosťou na danej úrovni.

Postupne začína spoznávať zákony tohto systému: ako optimálne napredovať, zbližovať sa a pevnejšie sa spájať s ostatnými dušami. Človek študuje tento nový svet, svoj vzťah k podstate absolútneho odovzdávania a lásky, ako aj spôsob, akým sa s týmto systémom stotožniť a priblížiť sa k súladu s ním prostredníctvom rozvíjania vzťahov založených na dávaní a láske.

Po prejdení etapy vnútromaternicového vývinu a dojčenia začína človek spoznávať systém vzájomných vzťahov. Jeho spojenie s druhými získava nové formy nazývané „sfirot“, „parcufim“ a „olamot“. Tým, že sa človek napravuje cez spoluúčasť a zjednotenie so všetkými — až po nadobudnutie lásky k blížnym —, postupne dosahuje celý systém duchovných svetov.

Život bude pokračovať

Toto je úloha, ktorá čaká každého z nás. Život človeka bude pokračovať vo vyššej harmónii, kde namiesto prijímania vládne odovzdávanie. Vývoj sa stane neegoistickým. Človek sa oslobodí od nadvlády egoizmu a prejde do sveta absolútneho dobra — sveta Stvoriteľa. Tam sa mu odhalí, že celé ľudstvo tvorí jediný systém, v ktorom si všetci navzájom pomáhajú.

Spozná prúd večného života, v ktorom neexistuje strach zo straty. Naopak, tým, že sa človek oslobodí od najnižšej a obmedzenej úrovne existencie v našom svete, pocíti, že získava večný a dokonalý duchovný svet.

Inými slovami, vďaka duchovnému rozvoju prestáva človek považovať smrť fyzického tela za stratu. V spojení s druhými totiž získava pocit nového života — večného, dokonalého a naplneného svetlom radosti a lásky. A vtedy strach zo smrti z jeho života navždy zmizne.