Michael Laitman

Nie, nevrátime sa k normálnemu životu. V lepšom prípade s ním ešte len začneme.

Zatiaľ je skoro na oslavu víťazstva. Vírus doteraz nezmizol. Ponáhľame sa, aby sme sa oslobodili od uväznenia, ale namiesto toho riskujeme pád do pasce. Veď táto kríza má svoj vektor, epidémia nás nielen zasiahla – ona napráva ľudstvo. A pokus preraziť späť – proti prúdu a napriek trendom vývoja nás vyjde draho. Oveľa drahšie ako izolácia.

Predovšetkým sme doteraz nad touto chorobou nezvíťazili. Ešte sme ju ani nepreštudovali a ona nám každý deň chystá prekvapenie. Môžeme sa len dohadovať, ako sa bude vírus ďalej správať.

Za týchto podmienok je návrat k nevyhnutným oblastiam činností čiastočne opodstatnený. Avšak odstup jedného od druhého a domácej izolácie je tou najbezpečnejšou stratégiou. Tým aspoň obmedzujeme našu povahu, našu nezničiteľnú túžbu kaziť všetko, s čím prídeme do styku.

Rozumiem vládam, ktoré zavádzajú uvoľnenie, aby zachránili ekonomiku pred prudkým poklesom, podniky – pred bankrotom, občanov – pred nezamestnanosťou a úrodu – pred skazou. V skutočnosti však na to nie sme pripravení a predpokladám, že v nadchádzajúcich týždňoch uvidíme negatívne výsledky nášho zhonu.

Koronavírus odíde, iba keď absolvujeme jeho sociálne lekcie.

Neviem, či nám budú všetky komplikácie oznámené a či sa obyčajní ľudia budú môcť bez cenzúry a politického zahmlievania pozrieť na celkový obraz. Je jasné, že to bude na rôznych miestach rôzne. Ale tak či onak na nás situácia tlačí z dvoch strán: nemôžeme ďalej sedieť doma a nemôžeme sa vrátiť k bezohľadnosti minulého života. Doslova nás stresujúcim spôsobom „stláčajú“, „tlačia“ úzkym priestorom k niečomu neznámemu. A nám sa to javí ako voľba toho najmenšieho zla.

Mohlo to byť aj inak. Ideálne by mala celková izolácia pokračovať, kým nenájdeme medicínske a sociálne riešenie problému. Prvé riešenie patrí do systému zdravotníctva, druhé riešenie sa týka predovšetkým integrálneho vzdelania, ktoré dáva jasnú odpoveď na hlbšie a rozsiahlejšie otázky vyvolané epidémiou. Všetky ostatné vedy študujú prírodu z ľudského hľadiska – a my študujeme prírodu izolovane od našich sebeckých myšlienok.

„Moje myšlienky – nie sú vaše myšlienky“

Príroda nás so všetkými svojimi silami vedie k integrite, jednote, k spoločnému systému, v ktorom nie sú ani vodcovia, ani zaostávajúci. Pomaly to začíname chápať, ale ešte stále nezohľadňujeme zámery prírody a snažíme sa prekonať výzvy, ktoré pred nás stavia. To je dôvod, prečo koronavírus neodíde tak ľahko.

Je škoda, že nevyužívame nečinnosti vo vynútenej karanténe, aby sme sa zoznámili s myšlienkami a plánmi prírody. Čas, ktorý nám poskytuje, by sa mohol stať plodným obdobím. Ale kŕčovitý návrat do minulosti oslepuje naše oči. A preto by ma neprekvapilo, keby sme sa po nejakej dobe museli znovu vrátiť do domácej izolácie.

Vírus nás v skutočnosti stavia pred úlohu: oddeliť sa od seba navzájom a súčasne sa cez spoločné nešťastie zblížiť. Teraz, keď sme rozdelení, môžeme premýšľať o tom, ako vyplniť toto vákuum, aby sme sa mohli skutočne spojiť a nenakaziť pritom ostatných. Poďte, trochu hlbšie než sú nukleové kyseliny a bielkovinové obaly.

Skutočným vyliečením z neduhov ľudstva bude náprava našich vzťahov. A kvôli tomu boli vytvorené všetky podmienky: boli medzi nami narušené zvrátené väzby konzumnej spoločnosti a my ich musíme „iba“ nahradiť teplom našich sŕdc. Nepôjde to síce ihneď, ale aspoň keby sme sa pohli týmto smerom.

Avšak, ako obvykle, podceňujeme dary Prírody a pokúšame jej trpezlivosť … Ona už nečaká, ona požaduje. A postupom času vyčistí všetko – všetky oblasti ľudskej činnosti, ktoré nie sú životne dôležité. Koronavírus, rovnako ako nasledujúce globálne výzvy, – je pákou k prevráteniu ľudstva. Pripravuje cestu ku globálnej spoločnosti. Nesprávne vzťahy medzi nami len zhoršujú nápor prírody, prehlbujú choroby. Správne spojenie ju naopak neutralizuje. Vo výsledku sa môžeme spojiť len v tom, čo neškodí integrite. Ostatné sa zmení na „mínové pole“.

Čo sme stratili a čo sme našli

Nastal čas prehodnocovania. Všetky sľuby a stimuly predchádzajúcej epochy, všetky jej „zázračné“ vymoženosti sa dnes javia ako falošné pravidlá a klamstvá. Zveličovala bezvýznamné a ponižovala dôležité. Vzala nášmu životu zmysel a premenila ho na bežecké koliesko.

Dosť. Už sme vyrástli z tohto kartového kráľovstva. Zbohom, „čarovná“ krajina! Všetky tvoje „zázraky“ boli len faloš, sebaklam, balíčkom označených kariet.

Ešte stále nás volajú späť, aby sme sa vrátili do detstva: „Poďte, zdvihneme a vrátime sa do ríše divov …“ Nevrátime sa. Nemôžeme znovu vkĺznuť, zapadnúť do tejto ilúzie, ktorá rovnako praská vo švíkoch. Nechajme to tak. Nie je potrebné ľutovať. Máme úplne inú budúcnosť – s ďalekými obzormi príležitostí, neoddeliteľne prepojenými srdcami, nekonečným potenciálom pre ľudský rozvoj. Za štyrmi múrmi, medzi ktorými sme strávili niekoľko týždňov, šumí oceán, ktorý čaká na objavy a prelomy. Spoločné objavy. Spoločné prelomy.

My sa len učíme žiť vo vzájomnej rovnováhe s prírodou a medzi sebou navzájom. A toto štúdium už začalo. Meníme sa, bez toho aby sme o tom vedeli. Koronavírus bol ako aktualizačný program inštalovaný do spoločného počítača, ľudstva, a začal v ňom pracovať.

A pretože sa vraciame z našich domovov do vonkajšieho sveta, musíme to robiť s ohľadom na budúcnosť a nie na minulosť. Späť do trvalej krízy nás ťahá chorý egoizmus, nie zdravý rozum. Za nami je slepá ulička. A pred nami je transformácia: od tejto chvíle už nie je dôležité, aby sa človek nenakazil sám, ale tiež aby neinfikovali ostatných. Nakaziť nielen vírusom – ale aj túžbou po minulosti. Práve vzájomná starostlivosť nás ochráni pred chorobami. A presne tak sa rozvíja spoločná imunita.

Alternatíva je strašná. Konkurencia, ktorá je bežná medzi ľuďmi, spoločnosťami, krajinami, nás ťahá na dno, avšak v týchto konfliktoch nebudú víťazi. Potom, čo ľudstvo upadlo do hospodárskeho a ideologického sporu, dostalo sa na šikmú plochu neriešiteľných globálnych rozporov – cez otrasy rovno do svetovej vojny.

Alebo bude rásť. Koniec koncov, kráľovstvo z kariet sa rovnako rozpadne. Pred našimi očami stráca silu, súdržnosť a vplyv. V konečnom výsledku z neho zostane len kostra naliehavých potrieb, na ktoré budeme musieť vytvoriť nový sociálny systém – rovnaký pre každého, starajúci, spravodlivý, vyvážený. Ako? Práve o tom musíme premýšľať už teraz.

Naša dobrá budúcnosť – spočíva v spoločnej starostlivosti jeden o druhého, v sociálnej zodpovednosti, v spoločných záujmoch. Spoločnosť by sa mala stať silnou rodinou, ktorá si každého váži, miluje ho a robí šťastným. Príroda nás k tomu neustále vedie. „Musíme sa učiť a musíme sa zblížiť, dohovoriť, povzniesť sa nad seba k jednote. Pomáhať si navzájom. Spoločne sa milovať.“

Neberte to ako kázanie alebo moralizovanie. Prírodu nezbožšťujem, ona je jednoducho niečo viac, než sme si doteraz mysleli. Bez akýchkoľvek revolúcii, bez Lenina na obrnenom vozidle zvrhla „neotrasiteľné“ základy a otvorila nám oči: všetka nerovnováha je zakorenená v našich skazených vzťahoch, všetky ťažkosti pramenia  z nesprávneho vzťahu medzi nami, všetky naše umelé obmedzenia a protiváhy prestanú fungovať.

Čo ďalej? Dnes potrebujeme reštartovať celú sociálnu platformu tak, aby sme ju uviedli do súladu s Prírodou. Veď v skutočnosti sú ekológia spoločnosti a ekológia životného prostredia skutočne dve strany tej istej mince, jeden „operačný systém“, integrálna a komplexná.

Predpokladám, že v blízkej budúcnosti začneme tieto posolstvá „absorbovať“, zmierime sa s nimi a prijmeme ich. Náš vlak sa presunie na inú koľaj, náš svetonázor zmení svoju perspektívu, náš pohľad bude presmerovaný. Nie dočasne – navždy. A čím skôr si to uvedomíme, pochopíme tieto zmeny, tým ľahšie pre nás bude budovanie nových sociálnych a pracovných vzťahov, nová ekonomika, nový prístup k vzdelávaniu, nový život.

Hlavné – je ísť v súlade s prírodou, nie sa jej slepo podriaďovať, ale vedome, s vedomím cieľa študovať jej zákony. Toto už je stupeň človeka, a nie spotrebiteľa, ktorý vo svojom voľnom čase filozofuje. Človeka, nie dogmatika, ktorému je všetko raz a navždy jasné.

Ak my sami nebudeme súhlasiť s návratom do minulosti, Príroda nám s radosťou otvorí dvere do budúcnosti.