Michael Laitman

V súvislosti s vojnou na Ukrajine, napätím medzi Kóreami a situáciou na Blízkom východe generálny tajomník OSN Antonio Guterres tento týždeň varoval: „Ľudstvo dnes delí od jadrového vyhladenia len jedno nedorozumenie, jeden chybný odhad.“ Keď sme videli „cvičenia“, ktoré Čína uskutočnila v blízkosti Taiwanu počas návštevy predsedníčky Snemovne reprezentantov USA Nancy Pelosiovej, a agresívnu rétoriku, ktorá tieto akcie sprevádzala, naozaj sa zdá, že sme jeden chybný krok od jadrovej kataklizmy. Napriek tejto nervozite si však nemyslím, že by krajiny proti sebe navzájom stlačili spúšť jadrovej zbrane, pretože každý chápe, že z jadrovej vojny už naozaj nie je cesty späť, a kto vie, či sa z nej ľudstvo spamätá.

Amerika vykonala veľmi významné cvičenie a podarilo sa jej ho dokončiť bez toho, aby sa niečo skutočne stalo. Nesmieme však zabúdať, že ľudia sú neustále vo vojne – je to v našej prirodzenosti. Čo sa podarilo teraz, nemusí sa podariť zajtra.

Vojny majú svoj dôvod. Ako už vieme, celá realita je prepojená a každý prvok ovplyvňuje každý iný prvok. Aj my sme súčasťou tejto siete, ale nevšímame si to a správame sa, akoby každý z nás žil vo svojom vlastnom vesmíre.

Vojny sú výsledkom stretu medzi zmyslom ľudí a národov pre individualitu a skutočnosťou, že sme všetci prepojení a závislí jeden od druhého. Keď sa stretnú protichodné túžby, snažíme sa vnucovať svoju vôľu vyzývateľovi, a keď sa nám to nepodarí, často sa uchýlime k násiliu. V dôsledku toho sa postupne učíme, že sme prepojení, a nie izolovaní, a že ak chceme viesť dôstojný život, nemáme inú možnosť ako spolupracovať. Učíme sa to však náročnou a tvrdou cestou, a to nemusíme.

Hoci sú vojny aktmi násilia, ich výsledkom je vždy väčšia inklúzia medzi bojujúcimi stranami. Trajektóriou reality je rastúce uvedomovanie si našej prepojenosti a vojna je násilný spôsob vzájomného začlenenia – výsledok našej neochoty urobiť to dobrovoľne.

Preto víťazom vojny nie je ten, kto má väčšiu armádu alebo ten, kto začne agresiu. Víťazom je včleňovanie, hoci si to ani jedna strana neželá.

V súčasnosti si nemyslím, že by nás od jadrovej vojny delil jediný chybný krok. Ak však budeme trvať na tom, že sa budeme brániť rastúcemu prepojeniu a začleňovaniu, stane sa to. O tom niet pochýb, pretože to je smer evolúcie našej reality.

Ak si zvolíme spojenie s jeho nespočetnými výhodami namiesto separácie a vzájomného odcudzenia, nielenže budeme čerpať výhody zo spolupráce a života v spoločnosti založenej na vzájomnej zodpovednosti, ale vyhneme sa aj pochmúrnej budúcnosti, ktorá nás čaká, ak urobíme tento jediný chybný výpočet. Dúfam, že v blízkej budúcnosti si to svet uvedomí a urobí správne rozhodnutie v záujme ľudstva a celého sveta.