Existuje psychologický fenomén známy ako „Syndróm zmeškaného života“, ktorý sa vyskytuje vtedy, keď vnímame svoj život ako skúšku pred niečím väčším a zmysluplnejším, čo príde neskôr, akoby sme mali žiť naveky.
Život sa však vie razom otočiť o 180 stupňov. Existuje príbeh o senátorovi, ktorý naraz stratil túžbu po prestíži a politickom úspechu a chcel si namiesto toho užívať obyčajné radosti zo života – raňajkovať s priateľmi, byť v spoločnosti svojej manželky, čítať knihu atď.
Čo sa s ním stalo? Diagnostikovali mu rakovinu.
Ukazuje sa, že keď sa priblíži koniec, nadbytočné ciele a potešenia života miznú z obzoru a strácajú svoj význam.
Tento fenomén vzbudzuje otázku: Načo máme rozum, keď nedokáže domyslieť, čo budeme musieť zaplatiť za následky dosahovania našich egoistických potešení a cieľov?
Čo môžeme objaviť keď zistíme, že koniec je blízko? Senátor, keď prehodnotil tieto udalosti a zmysel života, našiel radosť v niektorých obyčajných potešeniach, ako je spoločné jedlo s priateľmi a manželkou. Všetko ostatné stratilo svoju príchuť. Nezostávalo nič iné, iba žiť každý prítomný okamih, aby cítil menej bolesti.
Takýto život však rozhodne nie je optimálny. Život by mal v ideálnom prípade pozostávať z okamihov, kedy prekonávame našu živočíšnu povahu a vstupujeme do vyššej podstaty lásky, dávania a spojenia, kde z jedného okamihu na druhý posúvame svoj zámer od vlastného prospechu v prospech iných a prírody.
Vtedy začíname chápať, ako by sme mali žiť a čo by sme mali zanechať za sebou, keď príde takýto „koniec“, napríklad vo forme rakoviny, alebo inej závažnej choroby.
Ak využijeme každý okamih na to, aby sme sa povzniesli nad naše vrodené, zvieracie povahy a zameriame sa na to, aby sme konali v prospech druhých, potom vstúpime do toho najefektívnejšieho využívania možností nášho sveta a života, ktoré nám boli dané – že urobíme život tým najlepším, akým len môže byť pre ľudí okolo nás a aj pre budúce generácie.
To je ten presný dôvod, prečo dostávame také choroby, ako je rakovina. Rovnako musíme pripraviť a informovať aj tých, ktorí sa starajú o takýchto chorých ľudí. Chorých ľudí však nepovažujem za nešťastných. Skôr vidím, že dostali veľkú príležitosť podstúpiť zmysluplné zmeny a nápravy, ktoré v konečnom dôsledku slúžia na ich pozdvihnutie do vyššieho duchovného sveta lásky a odovzdávania. A čo viac, môžu to celkom slobodne urobiť. Ukazuje sa, že tí, ktorí zostávajú na tomto svete, sú nešťastnejší, pretože ho premrhajú na pominuteľné radosti, zatiaľ čo ostatní sa môžu povzniesť do vyššej reality skôr ako oni.
V našej prirodzenej sebeckej stratégii konania zlyhávame v tom, že nevidíme, ako žijeme vo veľkom klamstve, keď si myslíme, že robíme niečo zmysluplné pri naháňaním požitkov tohto sveta. Keďže žijeme v takomto klamstve, som za použitie klamu ako taktiky, ktorá nám pomôže vymaniť sa z falošného obrazu reality a vstúpiť do skutočného, čo nám pomôže vyriešiť naše najhlbšie existenčné otázky.
Napríklad, ak by sa niekto zameriaval iba na to, aby si zarobil milióny dolárov a stal sa slávnym, pričom by celý čas zohľadňoval iba svoj osobný prospech bez ohľadu na ostatných, potom by som podporoval, aby takáto osoba prešla istou hrou, v ktorej by sa dohodli lekári, priatelia a členovia rodiny, aby mu dávali informácie o falošnej diagnóze nejakej nevyliečiteľnej choroby. Ak by mu to pomohlo prebudiť sa z falošného pocitu vlastnej veľkosti, ako jeho najdôležitejšieho postoja v živote, a začal by sa sústreďovať na to, čo je naozaj najdôležitejšie, potom by to stálo za to. Následne by mu ľudia po skončení hry oznámili, že to bola len hra, a akí sú šťastní, že ho vidia prebúdzať sa zo svojej uzavretej kukly, ako sa stáva vrúcnejším, ohľaduplnejším a láskavejším človekom, otvára sa oveľa širšej, harmonickejšej a pokojnejšej realite, v ktorej sa stále viac a viac obklopuje ostatnými.
Celá debata | RSS tejto debaty