Michael Laitman

Dve cesty, úzka a široká sa stretli v mieste križovatky. Široká hovorí: „Pozri sa na seba. Si pokrytá ostrými kameňmi a trhlinami. Ale pozri sa na mňa: Ja som krásna, hladká. Vedľa mňa sú kaviarne, reštaurácie a vily.“ Keď to vyslovila, vzdychla a zmĺkla.

„Prečo si zrazu zmĺkla?“ spýtala sa úzka cesta. „Nie je tvoj život dobrý?“

„Všetko je to dobré a pekné“, odpovedala a pokračovala: „Ale na mojom konci leží priepasť, bezodná, temná a ponurá. Ľudia to ani netušia. A tí, ktorí o nej vedia, len krčia ramenami. Bojím sa, že do nej jedného dňa skĺznem. A čo ty, ako sa žije tebe?“

„Je to ťažké!“ povzdychla si úzka cesta. „A tí, ktorí po mne kráčajú, idú do kopca a nemajú to ľahké. Ale na konci mojej cesty, tam hore na samom vrchole, sú všetci tak spokojní, veselí a šťastní. Viac než čokoľvek iné si prajem byť tam.“

Cesty sa spolu porozprávali, a potom sa vydala každá svojim smerom. Muž, ktorý to všetko počul, zostal na tej križovatke stáť. A je zvláštne, že ten muž tam stále stojí a premýšľa, kadiaľ sa vydať.

Túto voľbu máme skutočne všetci pred sebou.

Otázkou zostáva, prečo sa muž nevydá po úzkej ceste? Veď počul, že vedie do raja. Ten raj však bude až niekde ďaleko a niekedy neskôr. Zatiaľ má pred sebou tú nádhernú cestu, po ktorej môže pohodlne kráčať. Možno sa posadí do nejakého podniku, napríklad do reštaurácie alebo do kaviarne, dá si niečo dobré na jedenie, trochu si odpočinie, a potom pôjde ďalej. Presne takto nás život vábi rôznymi možnosťami.

Muž, ktorý stojí medzi dvoma cestami, nevie, ktorou sa vydať. Aj keď počuje, že jedna z nich vedie do pekla a tá druhá do raja, zostáva stáť nehybný a rozpoltený vo svojej nerozhodnosti. To nám ukazuje, ako sa cítime my sami z jedného okamihu na druhý.

Keď sa teda v každom okamihu svojho života nachádzame na takejto križovatke, ako sa vlastne môžeme rozhodnúť, ktorou cestou sa nakoniec vydať? V skutočnosti sa nerozhodujeme my. Je rozhodnuté v rámci programu prírody, ktorý je známy a vopred určený, a my sme vedení tak, ako je to potrebné.

Najdôležitejšie je, aby sme súhlasili s rozhodnutím, ktoré je urobené nad nami, aby sme si s tým nerobili starosti a spojili sa s prírodnými zákonmi, programom a vyššou silou v našom živote. Tá nás povedie krok za krokom a dovedie nás tam, kam potrebujeme. Na nás je, aby sme s pokorou korigovali sami seba. Preto by sme mali v každom okamihu súhlasiť so zákonmi prírody.

Keď sa na tejto križovatke na chvíľu zastavíme, musíme sa podriadiť prírodným zákonom a vydať sa tam, kam nás vedú. Takýto pohyb vytvára priamku. Táto priamka sa v každom svojom bode skladá z krivky, ktorá tvorí ohyb. Keď teda v každom bode korigujeme svoj pohyb v smere zakrivenia, tak práve týmto spôsobom ideme priamym smerom. Inými slovami, my sami si svoju cestu nevyberáme, je za nás vybraná v rámci programu a plánu prírody, ale môžeme túto líniu realizovať v zhode s prírodou.

Prečo by sme mali znovu a znovu dosahovať tento súlad? Pretože je to jediná správna možnosť. Nenastavujeme sa na nič nadprirodzené, ani nerobíme žiadne zvláštne rozhodnutia. Chceme iba plynúť v prúde života a zároveň súhlasiť so zákonmi a plánom prírody, pretože jej vedenie nad našimi životmi je zo svojej podstaty mimo chápanie nášho rozumu.

Nakoniec dôjdeme k poznaniu, že každé rozhodnutie vydať sa cestou, ktorá nie je v súlade s prírodou, skončí neúspešne. V takých momentoch totiž vyzeráme ako revolucionári, ktorí si myslia, že sa tu môžu nechať poháňať dopredu svojim egom, aby neskôr zistili, že tým smerom, ktorý si zdanlivo zvolili, je prázdnota a nespokojnosť.

Naozajstnou revolúciou je, keď súhlasíme s altruistickými zákonmi prírody, pretože sú v protiklade k našej ľudskej prirodzenosti, ktorá je egoistická. Tým získame sily prírody, aby sme sa povzniesli nad svoju vnútornú podstatu. Sústavne bojujeme s naším egoizmom, ktorý rovnako neúnavne vyžaduje sebarealizáciu a kvôli ktorému v našom rozhodovaní vždy prevažuje osobný prospech. Urobiť skutočný prevrat v našom rozhodovaní preto znamená nechať prírodu, aby rozhodovala za nás, a neriadiť sa podľa nášho ega, ktoré chce slúžiť len samo sebe. Je to ako skočiť do náručia prírodným zákonom, chopiť sa ich a nechať sa takto viesť, letieť priamo vpred.

V skutočnosti sme len nepatrné čiastočky v obrovskej múdrej sile prírody, ktorá uvádza do pohybu všetko a všetkých. Navyše je nám daná možnosť si uvedomiť, že existuje, že nám vládne a že nás rozvíja niečo oveľa vyššie, než to, čo chápeme na úrovni našej intelektuálnej a emocionálnej reality. Súhlas s tým, ako nás táto jediná prírodná sila riadi a pracuje nad nami, sa stáva našou múdrosťou, avšak iba za predpokladu, že ju dokážeme odhaliť.

Keď pochopíme, že táto jediná altruistická sila prírody ovláda celú našu realitu, potom podriadenie sa tejto sile bude tým najrozumnejším činom, ktorý môžeme urobiť. Navyše by sme sa tejto sile nemali podriaďovať iba zo slabosti, ale predovšetkým kvôli racionalite takéhoto konania. Čím viac zaväzujúcu zmluvu uzatvárame s prírodou, tým viac smerujeme k dobrej, harmonickej a mierovej budúcnosti.