Michael Laitman

Žiť tu a teraz Vedomý život v prítomnosti – ako ho dosiahnuť Jeden z mojich študentov sa ma nedávno opýtal, čo to znamená žiť v prítomnom okamihu, a to na základe alegórie dialógu medzi motýľom a trvalkou.
Jednodenný motýľ pristál na trvalke a začal obdivovať všetko, čo videl: „Slnko je také milé a krásne! Tá rosa je úžasná! A aká je to lúka! A tá obloha! A ten vzduch!“ „Nemysli si, motýlik,“ povedala trvalka, „zajtra si na to všetko zvykneš.“ „Pre mňa žiadne zajtra nebude,“ odpovedal motýľ a navždy zavrel oči.

Trvalka si zrazu uvedomila, že za tisíc rokov nevidela to, čo tento motýľ za jediný deň svojho života.

V tomto dialógu je hlboké ponaučenie o tom, čo my s našimi dlhšími životmi často prehliadame. Nie sme schopní vidieť začiatok a koniec – skutočnú podstatu života.

Predstavte si, že by sme mohli uvidieť celý svoj život za jediný deň. Potom by sme vedeli, že sme úplne iba v tomto dni, a chytili by sme sa ho, nepustili by sme ho z rúk a chceli by sme z neho vyťažiť absolútne maximum.
A čo je vlastne zvláštne v tomto jedinom dni? Je tu práve to spojenie medzi minulosťou a budúcnosťou. Väčšinou nám práve ono dáva pochopiť zmysel života. Inak žijeme, akoby sme necítili, kde sme.

Inými slovami, nie je to život, ak máme pocit, že nás všetko míňa bez našej účasti. Životom je skôr to, keď chceme využiť každý okamih, akoby bol náš posledný. Vtedy chceme vstrebať všetko, od začiatku do konca, vrátane toho všetkého, čo je medzi, akoby sme to všetko nasávali do seba tak, že až musíme lapať po dychu!

Samotný život je jediný okamih. Žiť v tomto okamihu a vyťažiť z neho maximum znamená dosiahnuť ho. A ako ho dosiahnuť? Dosiahneme ho tak, že budeme neustále hľadať odpovede na otázky – prečo nám bol daný tento život, čo sme mali urobiť a čo sme nemali urobiť, a či by sme snáď mohli ešte viac využiť túto vzácnu príležitosť, ktorá nám bola daná?

Potom príde ďalší okamih a my si môžeme položiť tie isté otázky na novej stránke a pokračovať v ceste životom rovnakým spôsobom.

Takto však svoj život nežijeme, hoci by sme mali. Žijeme pod určitými filtrami vnímania, ktoré uzatvárajú naše neustále existenciálne otázky, a spravidla sa plavíme prúdom života bez toho, aby sme z neho vyťažili maximum.

Príroda nás takto zámerne stvorila, aby sme si v skutočnosti nekládli príliš veľa hlbokých existenciálnych otázok, inak by sme rýchlo odhalili všetky tajomstvá života a nezostal by nám priestor na vyjadrenie našej slobodnej vôle a konania. Namiesto toho žijeme uprostred tajomstiev života, ktoré musíme neustále odhaľovať. Nie je to také jednoduché, ako keby niekto raz odhalil všetky tieto tajomstvá, spísal svoje zistenia a my všetci si teraz môžeme prečítať jeho knihu a presvedčiť sa o tom sami. Naopak, musíme sa ponoriť do seba, do života, do prírody a hľadať.

To je život. Ak budeme žiť podľa tejto línie, každý z nás dosiahne čosi svoje, pretože každý z nás má v živote jedinečnú úlohu. Zákony prírody, ktoré pôsobia mimo dosahu našej mysle, vedú každého z nás k nášmu jedinečnému koreňu, ale či každý z nás takýto cieľ skutočne dosiahne, neviem. Všetko je nám to určené zhora.

Táto chvíľa predstavuje priestor pre našu modlitbu – aby sme sa obrátili k sile, ktorá nás stvorila, udržiava a vedie, a požiadali ju, aby nás viedla čo najsprávnejším spôsobom. Mali by sme teda žiť tak, aby sme sa v každom okamihu snažili odhaľovať tajomstvá života.