Michael Laitman

Pokiaľ svoj život nezasvätíme hľadaniu nejakej určitej cesty, potom buď mrháme časom investujúc ho do niekoľkých rôznych smerov a končíme svoj život bez ničoho, alebo žijeme ako živočíchy bez úsilia o nejaký vyšší cieľ. Či sa budeme usilovať o vyšší cieľ, alebo nie, je dané našimi túžbami.

Osobne som si nikdy nedokázal predstaviť, že by som sa usiloval o bohatstvo, moc alebo slávu, pretože tieto telesné ciele končia spolu so životom človeka. Zvlášť dnes, keď mám už vyše sedemdesiat rokov. Povedzme, že mi zostáva ešte desať rokov života. Čo bude ďalej? Ak sa budem usilovať o telesné ciele, potom mi nezostane nič a všetko skončí. Čo by som teda mal v týchto desiatich rokoch robiť?

Bežnou odpoveďou na túto otázku pre človeka vo vyššom veku je starať sa o svoju záhradku, pestovať kvety, pozerať na televíziu a tešiť sa zo svojich detí a vnúčat. Rozhodne nie som proti tomu. Múdrosť kabaly nás zaväzuje k účasti na každodennom živote, avšak našou severnou hviezdou, ktorá nás vedie, by stále mal byť zmysel života.

Klasická predstava je, že starší človek bude mať okolo seba deti, ktoré mu v starobe podajú pohár vody. Je však nejaký rozdiel v tom, ako človek zomrie? Čo bude ďalej? Či už mu deti v starobe prinesú alebo neprinesú vodu, rovnako tým všetko končí.

Povedzme napríklad, že žijem v špeciálnom päťhviezdičkovom domove dôchodcov, kde ma ošetrovatelia rozmaznávajú ako malé dieťa, utierajú ma a kŕmia z fľaše, kým im v náručí spokojne nezaspím večným pokojným spánkom. Je to naozaj všetko, čo po mne zostane? Načo som žil svoj život?

Väčšina ľudí skutočne premýšľa o tom, ako prežiť posledné roky svojho života čo najpohodlnejšie. Ale tí, ktorým bola daná túžba odhaliť zmysel života, ktorá ich priviedla k štúdiu kabaly, chápu, že ak by v súčasnom živote nenašli zmysel života, potom by im tento život nebol k ničomu, takže by bolo lepšie, keby radšej ani neexistoval.