Michael Laitman

Jeden z mojich študentov mi nedávno predložil citát súfistu Hazrata Inayata Khana, v ktorom vyjadril potrebu vyprázdniť naše srdce, aby do neho mohla vstúpiť nádoba vhodná pre duchovnú hojnosť:

„Ten, kto sa naučí kráčať po duchovnej ceste, musí sa stať prázdnym pohárom, aby sa do jeho srdca mohlo vyliať víno hudby a harmónie.“ – Hazrat Inayat Khan

Vystihol to dobre. Je pravda, že ak je naše srdce čiže naša ústredná egoistická nádoba prázdna a môže sa naplniť harmóniou sveta, potom je pozitívna.

Naše srdce je v súčasnej dobe plné sebeckých túžob, preto ho potrebujeme vyprázdniť. Môžeme tak urobiť, ak si uvedomíme, že naše túžby sú nakoniec prázdne samy o sebe, to znamená, že nie sú schopné nás naplniť a vziať nás na cestu, ktorá vedie k pravej a večnej forme naplnenia.

Dosiahnuť toto vyprázdnenie srdca je zložitý proces, ale ľudia k nemu nakoniec dospejú, pretože iná cesta neexistuje. Zákony prírody nás vedú k celistvosti a rozvíjajú nás, aby sme postupne pochopili, kto sme, v akom svete žijeme a ako môžeme dospieť k pravému, večnému a dokonalému stavu.

V tomto procese zohráva kľúčovú úlohu naše vnímanie utrpenia a smrti. Keby sme nemali pocit, že umierame, boli by sme iní. Skutočnosť, že umierame, nás vedie k rôznym spôsobom myslenia ak tomu, že sa dostávame do určitej slepej uličky. V zásade však skutočne postupujeme na pochopenie, že žiadna smrť neexistuje.

Až k takému pochopeniu dospejeme, začneme sa k sebe, k svetu aj k prírode správať inak. Potom sa všetko zmení. Život sa potom stane slobodným a jednoduchým.