Michael Laitman

Existuje anekdota o vývoji ľudskej civilizácie, ktorá je podnetná na zamyslenie. Na ostrove obývanom kanibalmi sa ocitne človek, ktorý prežil haváriu lietadla. Títo kanibali, vedení inteligentným náčelníkom európskeho vzhľadu, plánujú na preživšom hodovať. Preživší, zmätený náčelníkovou zjavnou kultúrou, sa pýta: „ Ty nie si ovplyvnený civilizáciou?“ Náčelníkova odpoveď? „Iste, som ovplyvnený. Keď ťa zjem, urobím to na úrovni – použijem tanier, vidličku a korenie. Bude to celkom kultivované.“

Tento príbeh nás núti zamyslieť sa nad tým, prečo civilizácia skutočne nedokázala zastaviť vojny a iné hrôzy.
Civilizácia potrebuje vnútornú prácu. To znamená, že zmena ľudskej civilizácie k lepšiemu začína zmenou človeka od jeho vnútra. V skutočnosti neexistujú žiadne hrôzy. Takzvané hrôzy, ktorých sme svedkami, sú prejavom prirodzenej egoistickej ľudskej povahy, ktorou je užívanie si na úkor iných. Túto prirodzenosť treba napraviť. Nech sa pozrieme kamkoľvek, v osobnom, spoločenskom, medzinárodnom a globálnom meradle, ľudský egoizmus je mimo rovnováhy.

Ak by ľudia dostali slobodu ubližovať si navzájom, bez trestu a bez bolestivých následkov svojich činov, potom by sme boli svedkami nesmierneho barbarstva. Spolu s takýmto barbarstvom by sme videli aj ľudí, ktorí pri jedle používajú taniere, vidličky, nože a lyžice len tak, zo zvyku.

Okrem vojen a barbarstva vidíme, že naša egoistická ľudská povaha sa prejavuje v mnohých veciach, ktoré považujeme v našom živote za normálne a uznávané. Vezmite si napríklad športový štadión plný desiatok tisíc ľudí, z ktorých niektorí fandia jednému tímu a iní druhému. Ukazuje to, ako zásadne stojíme proti sebe.

Naša ochota fandiť jednej strane a zároveň pohŕdať druhou je bod v nás, v ktorom sa musíme zmeniť. Osobne by som zrušil takéto podujatia, t. j. všetky druhy súťažných podujatí, ktoré podporujú nenávisť a nadradenosť.

Nie som proti súťaživosti vo všeobecnosti, len proti tej, ktorá plodí nenávisť. Mali by sme dať hlavy dokopy a vytvoriť súťažné podujatia, ktoré nebudú klásť dôraz na to, kto je väčší, lepší, rýchlejší a silnejší, ale ktoré nám umožnia hľadať úspech jednoty nad našou egoistickou a rozdeľujúcou povahou.

Ak by sme sa rozhodli bojovať s našou egoistickou prirodzenosťou, aby sme nad ňu povýšili jednotu, potom by sme nakoniec zistili, že nepotrebujeme hranice medzi krajinami ani žiadne iné formy, ktoré ľudí rozdeľujú. Najskôr však musíme v rámci týchto hraníc podstúpiť spomínanú nápravu: aby sme súťažili v tom, ako sa povýšime nad svoju egoistickú povahu, nad svoju nenávisť voči iným a vytvoríme atmosféru lásky, vzájomnej ohľaduplnosti a pozitívneho spojenia nad egoizmom.

Nakoniec by sme zistili, že sme jeden národ rozptýlený po celom svete. Rozdiel medzi tým, ako sa táto koncepcia odohráva v porovnaní s inými, ktoré sa pokúšali realizovať takúto víziu, spočíva v tom, že sa snažili vybudovať kolektívnu transformáciu bez toho, aby zmenili egoistickú ľudskú povahu, ktorá prebýva v každom človeku. Ignorovali zlo, ktoré je nám vlastné. Pred akoukoľvek kolektívnou transformáciou potrebujeme zmenu vo svojom vnútri.

Dnes sme dospeli do štádia, keď sa z minulých chýb môžeme poučiť, že použitie sily na budovanie spoločnosti nie je správnou cestou. Skutočnú ľudskú civilizáciu teda ešte musíme vybudovať.

Civilizácia znamená uvedomenie si dôležitosti silných pozitívnych spojení nad našou vrodenou egoistickou povahou. To je jej podstata. Keď uprednostníme takéto spojenia, zosúladíme sa s prírodnými zákonmi vzájomného prepojenia a vzájomnej závislosti a potom pocítime, že sa nám otvára nový harmonický a pokojný svet.