Nedávno mi jeden z mojich študentov prečítal citát Antona Čechova a spýtal sa na môj názor, pretože sa domnieval, že myšlienky v tomto citáte sú podobné myšlienkam v múdrosti kabaly.
„Vtedy mi nebolo viac ako 26 rokov, ale dobre som vedel, že život nemá žiadny zmysel ani cieľ, že všetko je klam a ilúzia. Podstata a výsledok života v ťažkej práci na Sachaline sa nijako nelíši od života v Nice. Rozdiel medzi Kantovým mozgom a mozgom muchy je tiež zanedbateľný. Nikto na tomto svete nie je dobrý alebo zlý, všetko je absurdné a nezmyselné, takže do čerta s tým!“ (Anton Čechov „Svetla“)
Chápem, čo Čechov vyjadril, keď mal 26 rokov. V túto dobu svojho života skúmal všetko okolo seba – svoje okolie, svoj vnútorný svet a pravdepodobne aj znalosti, ktoré získal z kníh a dospel k tomuto bezútešnému záveru. To bolo zhrnutie jeho doterajšieho života.
Keď sa mladý človek cíti pod tlakom zo všetkých strán a začne premýšľať o nezmyselnosti života, správnou reakciou nie je poslať všetko do čerta, ale pokračovať v tom, čo sa od neho vyžaduje. Správne je zavrieť oči a ísť ďalej.
Ako však môžeme vedieť, čo sa od nás vyžaduje? Existuje vyššia sila lásky a odovzdania, ktorá od nás vyžaduje zvláštne úsilie. Táto vyššia sila je vyššia prirodzenosť, je oveľa múdrejšia ako my, a tak nám nezostáva nič iné, len poslúchnuť jej volanie a uznať, že sa rozvíja veľký zámer, ktorý presahuje naše chápanie.
Čechov porovnával tvrdý a vyčerpávajúci život na Sachaline s pokojnou pohodou v Nice a dospel k záveru, že medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel. Ako mohol dôjsť k takému porovnaniu? Keď totiž odstránime povrchné vrstvy – telesné pohodlie a zmyslové pôžitky, nezostane medzi našimi životmi žiadny rozdiel. Všetci sme na rovnakej ceste, v rovnakom boji, bez ohľadu na to, kde sa nachádzame.
Aj ja zastávam názor, že život – či už na odľahlom ostrove, alebo v luxusnom meste – zostáva v podstate rovnakým. Pre svoj život požadujem len veľmi málo: miesto na prácu, tichú miestnosť, možno počítač. Táto jednoduchosť je odrazom poznania, že to, na čom skutočne záleží, nie je vonkajšie prostredie, ale vnútorný proces vývoja.
Tiež Čechovovo porovnanie Kantovho mozgu s mozgom muchy vychádza zo skutočnosti, že obaja fungujú na základe rovnakej egoistickej motivácie – hľadajú maximálne potešenie s minimálnym úsilím. Hoci sa zdá, že Kant spochybňuje sám seba a premýšľa o svojich činoch, v podstate sa on aj mucha riadi rovnakým základným princípom. Rozdiel je v tom, že nám ľuďom, bol daný rozum, aby sme objavili hlbší zmysel svojej existencie. Žiť s rozumom je náročné. Vyžaduje neustále skúmanie našich činov, ich príčin a ich súladu so silami, ktoré ich riadia. Tento druh života – život v rozume, je skutočne ťažký, pretože si vyžaduje neustále premýšľanie a ochotu vidieť ďalej za hranice okamžitého uspokojenia.
Nakoniec nás naša cesta na úrovni človeka privedie k objaveniu zmyslu života: Dosiahnutie podobnosti s prírodnými zákonmi. To je náš jediný cieľ, konečný bod všetkých našich snáh a úsilia. Na rozdiel od muchy, ktorá nemá slobodnú vôľu a existuje iba v rámci prírodných zákonov, ktoré sú jej pridelené, my ľudia máme potenciál povzniesť sa nad svoju prirodzenosť.
Čechov citát obsahuje tiež postreh, že „nikto na tomto svete nie je dobrý alebo zlý“. Vyplýva to z jeho poznania, že ľudia konajú v rámci svojej danej prirodzenosti. Ich konanie je nedobrovoľné, diktované podmienkami a silami, ktoré ich obklopujú. V tomto zmysle nemožno nikoho obviňovať ani chváliť. Také uvedomenie by však nemalo viesť k pasivite.
Správnym postojom k životu je uvedomiť si jeho priamočiaru zámernosť. Život má zmysel a je našou zodpovednosťou ho odhaliť. Tento zmysel je v dokonalom súlade s konečným zákonom prírody: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ To je zákon ľudského spoločenstva a konečný cieľ, o ktorý sa musíme vždy usilovať.
Celá debata | RSS tejto debaty