Michael Laitman

Spiritualitu môžeme merať podľa dôležitosti, ktorú jej prisudzujeme. V materiálnom svete meriame všetko pomocou fyzických jednotiek, ako je objem, vzdialenosť či hmotnosť, ale v duchovnom svete tieto parametre neexistujú. Tu je všetko merané emocionálnym a vnútorným významom, ktorý dané veci či javu prikladáme. Inými slovami – „váha“ alebo „veľkosť“ duchovného objektu závisí výhradne od toho, akú dôležitosť mu pripisujeme.
Človek, ktorý dosiahne spiritualitu – kabalista – si neužíva samotné dary, ktoré dostane, ale váži si toho, kto ich dáva. Duchovný zážitok nespočíva v objekte alebo potešení samotnom, ale v rozpoznaní jeho zdroja. Napríklad keď niekto dostane obyčajnú šálku kávy, jeho hodnota nezáleží na samotnej káve, ale na tom, kto ju pripravil a s akým úmyslom. Pokiaľ ju daruje významný človek, získava náhle obrovský význam. Rovnako tak, keď si uvedomíme, že všetko, čo dostávame, pochádza od Stvoriteľa – vyššej sily lásky, dávania a spojenia – naše vnímanie sa presunie od objektu k významu Darcu, teda k Stvoriteľovi.
Práve preto spiritualita začína rozvojom zmyslu pre dôležitosť Darcu. Čím viac hodnoty pripisujeme Stvoriteľovi, tým viac sa pozdvihujeme nad materiálne vnímanie a vstupujeme do novej dimenzie existencie. Akonáhle si začneme ceniť význam samotného zdroja života, presúvame sa z materiálneho sveta do duchovného. V spiritualite nemeriame zážitky materiálnymi meradlami, ale staviame náš vnútorný svet na veľkosti Darcu.
Na začiatku však musí prísť iskra – minimálne potešenie, tzv. „gram svetla“, ktorý prenikne do nášho vnímania. Na tomto základe potom začíname budovať povedomie o dôležitosti Stvoriteľa. V našom svete je každý zážitok – či už ide o chvíľku radosti, lásky, úspechu, alebo prostý prejav láskavosti – len malý záblesk svetla zo zdroja. Našou úlohou je zistiť, odkiaľ pochádza, a presunúť pozornosť od samotného potešenia k tomu, kto ho dáva.
Metóda rozvoja tohto vnímania existuje v rámci určitej štruktúry – kabalistickej skupiny, ktorej sa hovorí „desiatka“. Keď sa ľudia spoja s úmyslom hľadať zdroj svojho života, pomáhajú si navzájom rozvíjať vnímanie nevyhnutné na odhalenie prítomnosti Stvoriteľa – teda prítomnosti vyššej sily lásky, dávania a spojenia. Podobne ako tehotná žena začne všade vnímať kočíky alebo človek, ktorý chce kúpiť auto, zrazu všade vidí práve ten model – aj naše vnímanie sa riadi našimi túžbami. Ak túžime spoznať a cítiť Stvoriteľa, začneme Jeho prítomnosť vnímať vo všetkých aspektoch života.
Dôvod, prečo väčšina ľudí Stvoriteľa nevníma, je ten, že mu neprikladajú hodnotu. Oceňujú iba to, čo im prináša priamy úžitok. Preto ľudia v priebehu histórie uctievali materiálny zisk – túžili po požehnaní vo forme bohatstva, zdravia či úspechu. Spiritualita ale nespočíva v modlitbe za niečo. Ide o rozvoj vlastností lásky a dávania. Keď tieto kvality rozvíjame voči ostatným, postupne začneme vnímať Stvoriteľa, lebo On je ich dokonalým stelesnením.
Stvoriteľ sa nám nezjavil priamo, ale obklopil nás ostatnými ľuďmi. Vytvoril tak „ihrisko“, na ktorom môžeme rozvíjať schopnosť milovať a spájať sa. Tým, že sa k druhým správame so starostlivosťou a rešpektom, učíme sa, ako sa vzťahovať k Stvoriteľovi. Preto múdrosť kabaly učí, že láska k Stvoriteľovi začína láskou k blížnemu.
Táto zmena však nie je ľahká. Vyžaduje zásadné prehodnotenie našich hodnôt – prejsť od oceňovania vecí k oceňovaniu vzťahov a úmyslov. Predstavme si veľkolepú svadbu plnú vážených osobností – a napriek tomu si behajúce deti okolo nič nevšímajú. Rovnako denne míňame ľudí bez toho, aby sme rozpoznali ich hodnotu. Duchovný rozvoj od nás vyžaduje schopnosť oceniť nie veci, ale vzťahy medzi ľuďmi – a v konečnom dôsledku aj náš vzťah so Stvoriteľom.