Za roky svojho života v kabalistickom učení som pochopil, že najväčšiu príležitosť na osobnú premenu máme vo vzťahu medzi dvoma ľuďmi – predovšetkým medzi partnermi. Nejde len o to, že spolu zdieľame domácnosť alebo denný režim. Partnerský vzťah môže byť posvätný priestor, v ktorom sa učíme dávať, chápať druhého a tvoriť jednotu. Hovorím tomu „domáce laboratórium“ – tréningová pôda pre našu dušu.
Na začiatku vzťahu máme často pocit, že toho druhého dobre poznáme. Ale v skutočnosti si vytvárame len obraz na základe svojich predstáv, prianí a obáv. Skutočné prepojenie začína až vo chvíli, keď toto všetko odložíme a začneme druhého skutočne vnímať zvnútra. Učíme sa vnímať, čo cíti, čo ho teší, čo ho zraňuje – a prečo.
Aby sme sa k tomu dostali, potrebujeme sa aspoň na chvíľu vzdať svojich vlastných túžob a zvykov a dať priestor partnerovi. „Čo potrebuje? Čoho sa bojí? Po čom túži?“ Postupne v sebe začneme budovať jeho vnútorný obraz, a ten sa stáva čím ďalej živším a konkrétnejším. Nie je to ilúzia – je to hlboká vnútorná práca, ako psychologická, tak duchovná.
Keď máme v sebe tento obraz dostatočne silný, začneme partnera skutočne chápať. Vnímame svet jeho očami, cítime jeho potreby ako svoje vlastné. A práve vtedy začíname milovať naozaj – nie podľa toho, ako si lásku predstavujeme, ale podľa toho, čo druhý skutočne potrebuje. A ak partner robí to isté, vzniká vzájomné porozumenie a spojenie.
Láska je jednota. A jednota vzniká, keď dokážeme do seba prijať potreby a pocity toho druhého – a on tie naše. Vytvárame si vnútorné obrazy, podľa ktorých spolu komunikujeme. Je to ako dva ladiace sa nástroje, ktoré sa postupne dostávajú do súladu. Bez tejto vnútornej práce žiadne skutočné spojenie – či už emocionálne alebo duchovné – nevznikne.
Na workshopoch, ktoré vediem, páry začínajú tým, že o sebe hovoria v tretej osobe. Napríklad:
„Martin sa bojí straty dôvery.“
„Martina teší, keď ho niekto uzná.“
Prečo takto? Pretože to, čo popisujeme, nie je „ja“ v pravom zmysle. Sú to vlastnosti a vzorce, ktoré sme si niesli z výchovy, spoločnosti a skúseností. Keď sa na seba pozeráme z odstupu, mizne hanba a obrana – a prichádza pochopenie.
Následne partner doplní svoj pohľad. Aj v tretej osobe. Vzniká tak obraz, ktorý sa skladá z pohľadov oboch. Nie je to jednoduché – ale je to oslobodzujúce. Uvedomíme si, že naše „ja“ nie je hotové ani nemenné. Môžeme sa meniť – spoločne.
V druhej fáze si partneri navzájom vstrebávajú svoje obrazy. Prestávajú na seba premietať svoje domnienky a začínajú sa ladiť na realitu toho druhého. A keď to urobia obaja, začne sa vytvárať priestor pre hlbokú, vzájomnú zodpovednosť a dávanie. To je skutočný začiatok lásky. Nie ako nálady alebo zamilovanosti, ale ako vedomý, aktívny a neustále sa rozvíjajúci vzťah.
A práve to učím, prežívam – a viem, že každý pár to môže dosiahnuť, ak je pripravený pustiť sa do tejto hlbokej vnútornej práce. Odmena je väčšia, než si vieme predstaviť.
Celá debata | RSS tejto debaty