Dnešné školy deti neučia, ako byť šťastné. Naopak im ukazujú, že nuda, poslušnosť a potláčanie radosti sú normálny stav. Skutočným heslom vzdelávania by ale malo byť: „Musíme učiť deti, ako byť šťastné.“ Musíme vychovávať ľudí tak, aby sa stali šťastnými ľudskými bytosťami.
Potrebujeme školu, ktorá učí správnemu postoju k svetu, k životu, k priateľom, učiteľom a rodičom. Nie je k tomu treba známok od druhých, ale sebahodnotenie: aby sa dieťa učilo posúdiť vlastné úsilie a pokrok. Aj malé dieťa sa to môže naučiť. Môže povedať: „Dnes mi to nešlo, mal som si to viac prečítať, mal som sa viac snažiť.“ To je dobrý smer.
Škola by mala učiť aj to, že chyby nie sú len nevyhnutné, ale aj nevyhnutné. Chyba nie je katastrofa; je to príležitosť naučiť sa ešte viac ako z bezchybného úspechu. Život je sám o sebe proces neustáleho chybovania a napravovania. Deti by sa nemali chýb báť.
Zároveň sa musíme vysporiadať s krutosťou spolužiakov, s posmeškami a šikanovaním, ku ktorým často prispievajú aj učitelia tým, že deti vystavujú verejnej hanbe. Dieťa treba učiť chápať ľudskú prirodzenosť: že ľudia majú inštinktívnu potrebu povyšovať sa nad ostatných, často na ich úkor. To je ľudská prirodzenosť, ktorú musíme prijať, odpustiť a naučiť sa k nej správne vzťahovať. A tiež si uvedomiť, že všetci nesieme tú istú povahu. Preto hovorím, že pojmy ľudskej prirodzenosti a egoizmu by sa mali učiť už od prvej triedy, ak nie skôr.
Ďalším problémom sú domáce úlohy. Tie väčšinou vyvolávajú odpor a nenávisť k škole. Myslím, že domáce úlohy nie sú potrebné. Dieťa by sa malo vracať domov slobodné, bez bremien, s časom venovať sa tomu, čo ho zaujíma. Keď som bol malý, mali sme komunitné centrá s mnohými bezplatnými krúžkami – od rádia a fotografie až po modelárstvo a ďalšie odbory. Chodili sme tam, učili sa a učitelia k nám boli láskaví. Dnes sú také možnosti vzácne, a je to škoda.
Škola nás tiež príliš nepripravuje na dospelý život. V skutočnosti nás naň nepripraví nič. Jednoducho sa do života vrhneme ako do viery a potom sa každý musí naučiť plávať po svojom. Škola ale aspoň môže vytvárať realistické situácie, o ktorých by sme mali diskutovať: „Čo by si urobil, keby…?“ Takto sa deti môžu učiť konať a komunikovať v živote.
Hlavným predmetom v škole by preto malo byť učenie sa vzájomnému porozumeniu. Schopnosť pozitívne komunikovať a spájať sa s druhými je najdôležitejšia zručnosť, akú v živote máme. Čím viac sa táto schopnosť rozšíri v spoločnosti, tým šťastnejšie životy budeme spoločne žiť. To je poznanie, ktoré naozaj potrebujeme.
domnievam sa, že šťastným byť a stávať sa... ...
Celá debata | RSS tejto debaty