Michael Laitman

Abrahámovo učenie možno nazvať náboženstvom od okamihu, keď sa stalo zjednocujúcou silou, t. j. keď sa premenilo na praktickú metódu budovania spoločnosti, ktorá absorbovala myšlienku jednoty a prijala ju za svoj životný štýl. Predtým to bolo zjavenie prírodného zákona, ku ktorému dospel jeden človek, ale od okamihu, keď ho Abrahám začal učiť tisíce svojich študentov, stalo sa kolektívnou cestou.

Stalo sa to, keď sa skupina, ktorej základy položil Abrahám a ktorú vyviedol z Babylonu, vnútorne sformovala na na hore Sinaj. Tóra predstavuje tento príbeh alegorickým jazykom. Nehovorí o fyzickej hore ani o fyzickom zhromaždení, ale o vnútorných stavoch, ktoré ľudia zažívali, keď čelili odhaleniu vzájomnej nenávisti a zároveň potrebe povzniesť sa nad ňu.

Od tohto bodu ďalej už môžeme hovoriť o Abrahámovej metóde ako o náboženstve. Nie je to náboženstvo v modernom zmysle viery alebo rituálov, ale ako implementácia jasnej sociálnej štruktúry v rámci národa, organizácia do desiatok, stoviek a tisícov a nadviazanie pozitívnych spojení s pozitívnou silou spojenia, ktorá prebýva v prírode, medzi nimi. V rámci takejto štruktúry, prostredníctvom vzájomnej zodpovednosti, odovzdávania a lásky, sa pozitívna sila prebývajúca v prírode – Stvoriteľ – odhaľuje ako kvalita, ktorá prebýva v ich spojeniach.

Tu sa skutočne začína spoločenský pohyb tých, ktorí opustili Babylon. Postupne sa prostredníctvom tejto vnútornej práce stávajú národom založeným na spoločnom cieli a spôsobe spojenia. Rozhodujúcim zlomom bol moment, keď vznikla potreba presného poučenia, ako sa povzniesť nad nenávisť, ktorá medzi nimi plápolala . Od tohto okamihu sa náboženstvo javilo ako metóda spájania ľudí do jedného celku, v rovnocennosti formy s vyššou silou lásky a odovzdávania.

Abrahámovu metódu spájania nazývame „náboženstvom“, pretože ľudia, ktorí ju nasledujú, sa neustále zameriavajú na podobnosť s vyššou silou vo svojej vnútornej štruktúre a vo svojich vzťahoch. Snažia sa usporiadať si život tak, aby sa táto sila – kvalita lásky, odovzdávania a vzájomnej záruky – prejavila v ich vzťahoch. Práve to – a nič iné – tvorilo podstatu Abrahámovho náboženstva.