Michael Laitman

Spoločnosť Elona Muska Neuralink ukázala svetu opicu, ktorá hrá počítačové hry „silou myšlienky“. Vďaka neuročipom implantovaným do mozgu a banánovému kokteilu makak menom Pager dokázal výborne ovládať pohybujúcu sa loptičku na obrazovke bez toho, aby vedel, ako to robí. Technológia sama o sebe nie je nová, ale doteraz nebola aplikovaná na takejto úrovni.

Ako biokybernetik by som sa v mladosti z takýchto úspechov pravdepodobne tešil. Dávajú nádej paralyzovaným a celkovo otvárajú množstvo možností. Ľudia sú však ľudia a dobré úmysly nestačia. Odnepamäti chceme urobiť svet lepším a vytrvalo sa snažíme opravovať, zaplátavať a kompenzovať jeho nedostatky. V dôsledku toho však spolu s pohodlím rastú aj náklady.

Dnes, z pohľadu kabaly, vidím, že náš samotný prístup je od základu chybný. Aby sme svet naozaj napravili, musíme začať od seba.

Jednosmerné spojenie

Samozrejme, nie som proti biotechnológiám a iným vedecko-aplikačným úspechom. Som proti nádejam, že si vystačíme len s nimi. Nevystačíme. S nimi nakoniec aj tak skončíme v slepej uličke a budeme sa musieť obrátiť k inému, radikálnemu riešeniu. Ešte to nie je úplne zrejmé, ale Pagerova interakcia s počítačom otvára otázky, ktoré zďaleka presahujú len oblasť neurológie.

„Plátanie“ sveta pokračuje. V budúcnosti pravdepodobne dokážeme „naprogramovať“ ľudský mozog a telo tak, že aj tá najodvážnejšia sci-fi sa stane realitou. Ale čo by sme mali robiť s našou prirodzenosťou? Ako môžeme do svojich sŕdc vštepiť niečo dobré, niečo kvalitatívne nové? Do toho srdca, ktoré je dušou? Ako vdýchnuť lásku a odovzdávanie do našej egoistickej prirodzenosti? Ako vyvolať vnútornú zmenu, ktorá zabezpečí ozajstný prielom a skutočnú prosperitu pre celé ľudstvo?

Aby sme to dosiahli, musíme zmeniť naše vnímanie sveta a seba v ňom. Pritom to nesmie byť počítačovými algoritmami, fyziologicky ani na úrovni piatich zmyslov, a dokonca ani v psychike, ale hlbšie – v samotnom základe, ktorý nás robí ľuďmi.

V mozgu nenájdeme žiadne relé, prepnutím ktorého urobíme človeka lepším a vyriešime všetky problémy. Mozog je len „prijímač“, „modem“, ktorý transformuje signály a spája nás s vonkajším svetom, s „cloudovým úložiskom“ informácií, dát a záznamov. Interakciou s týmto „cloudom“ nám mozog vykresľuje obraz reality, ktorý zodpovedá nášmu súčasnému vývoju, presnejšie povedané, povahe našich túžob.

Kým sú tieto túžby egoistické a zamerané na seba, spojenie s „cloudom“ prebieha jednosmerne: pôsobí na nás, no zostáva mimo nášho vnímania. Ak však presunieme svoju pozornosť, ak sa zameriame navonok, ak jeden pôjde druhému naproti, interakcia dosiahne novú úroveň.

Takto, keď začneme od seba, dokážeme sa povzniesť k obrazu integrálneho, prepojeného sveta a nájdeme oveľa lepšie využitie pre ten stupeň prírody, ktorý sa nazýva Človek.

Hry iných ľudí

Dekódovaním signálov v Pagerovom mozgu sa vedci naučili rozpoznávať jeho túžby a premieňať ich do činov na obrazovke. Jeho zámer bol pritom vždy jednoduchý a jasný – získať ďalšiu dávku banánového smoothie.

U ľudí je to o niečo zložitejšie. S výnimkou životne dôležitých potrieb sú naše zámery takmer vždy zamerané na osobné a spoločenské postavenie, na dôstojné miesto v spoločnosti, rodine a okolí podľa našich predstáv. Je to práve prostredie, ktoré diktuje túžby človeka. A v konečnom dôsledku všetky jeho túžby sledujú jeho osobný prospech. Vždy sa usiluje o taký stav, v ktorom sa bude cítiť pohodlne.

V tom spočíva v podstate jediná chyba, ktorá nás núti „plátať“ svet a nie seba, čím znehodnocuje naše úspechy. Egoizmus na všetko „položí ruku“ a všetko pokazí.

A tak sa ukazuje, že na rozdiel od opice musí človek oddeľovať zámer od túžob, aby dokázal pracovať proti nim. Presne to robí človeka ľudskou bytosťou – schopnosť rozpoznať svoju prirodzenosť a povzniesť sa nad ňu.

Dovtedy len jednoducho komunikuje s neviditeľným rozhraním a hrá hry iných ľudí. Na ich softvérovej platforme sa mení iba kulisa, nie však samotný „hráč“. A akokoľvek je táto hra realistická, všetky jej motivácie sa redukujú na kŕmenie egoizmu. Celé dni sa jeho loptička pohybuje po displeji vedomia, zmenšuje sa, rozširuje sa a púta jeho pohľad.

Aby sme z tejto virtuálnej reality vystúpili, musíme sa stať opakom svojho pôvodného ja – zmeniť svoj zámer, nasmerovať sa von, k jednote, k pozitívnemu vzájomnému prepojeniu, priamo sa pripojiť ku „cloudu“, k celému systému a vnútorne s ním prísť do súladu. To je Človek.

„Cloudové“ spojenie je postavené na otvorenosti a vzájomnom odovzdávaní, na spoločných záujmoch, na integrálnej, interaktívnej sebarealizácii. A obraz, ktorý vzniká pri takomto prístupe, pri takomto samonastavení, kvalitatívne prevyšuje všetko, čo si možno predstaviť v rámci egocentrického, spotrebného pripojenia.

V skutočnosti sa práve tu odhaľuje pravé ľudské JA, skryté pod obalom egoizmu ako jadro plodu. Keď vo mne Človek dozreje, pocítim potrebu iného, správnejšieho vývoja. A vtedy škrupina, ktorá tento zárodok chránila, odpadne ako nepotrebná. Splnila svoju úlohu.

Začať od seba

Skutočné JA človeka je koreňom, pôvodným bodom, jedinečnou súčasťou celkového systému, ktorú môže rozvíjať a udržiavať iba on sám a nikto iný. Bez ohľadu na to, koľko budeme „naprávať“ svet, nakoniec sa každý bude musieť dostať k svojmu vlastnému základu a vdýchnuť mu život z toho „cloudu“, v ktorom sme prepojení do jedného celku.

Všetci sme nehmotné body, uzly systému, ktoré cez seba prepúšťajú jeho impulzy, a tým získavajú jeho vlastnosti, jeho volacie znaky, jeho myšlienky a stavy. Náš život – to je naše spojenie v ňom. Priame spojenie nad všetkými rozdielmi a hranicami, s nekonečnou rýchlosťou, s neobmedzeným potenciálom.

Vo vede kabala sa táto úroveň nazýva zámerom stvorenia. Je v ňom obsiahnutá nedeliteľná, dokonalá jednota všetkého – spoločné, rovné vlastníctvo všetkých ľudí, ktoré sa prejavuje v ich vzájomnom odovzdávaní.

Zapojiť sa do tejto jednoty je možné len prostredníctvom túžby, ktorá s ňou aspoň minimálne korešponduje. V tomto umelé implantáty nepomôžu. Čipovanie je pre telo, ale Človek v nás si vyžaduje nezávislé, zmysluplné úsilie zvnútra, smerom k vzájomnosti, vnútornému porozumeniu medzi nami a láske.

Dnes, keď sa ľudstvo konečne začalo cítiť ako jeden celok, no napriek tomu ho ťažia tieto okovy a „spaľuje“ oheň rozporov, nastal čas pre novú éru — éru jednoty, ako ju naplánovala Príroda, tá, ktorá nás zrodila. Jej stvorenie – Človek – sa už pýta na svet. My ho však zanedbávame a vkladáme nádej do iných prostriedkov, ktoré sa zdajú byť také sľubné.

To všetko sú len povrchné riešenia. Nevyvedú svet z jeho globálnej slepej uličky, iba ju na nejaký čas maskujú a zahaľujú. Nie je ďaleko deň, keď pod závojom ilúzií narazíme na nepreniknuteľný múr, ktorý postavila samotná evolúcia. A vtedy si uvedomíme: aby sme napravili svet, musíme začať od seba.

Potom už pôjde všetko k lepšiemu.