Existuje nespočetné množstvo dôvodov na rodinné nezhody. A nedávno sa objavil ďalší „trend“: politika. Vtrhla do rodiny z okraja verejnej diskusie a jednoducho ju trhá na kusy.

Zdalo by sa, čo majú milujúce srdcia spoločné s politikmi a tým, čo hovoria? Nemajú dosť svojich každodenných problémov? Ale ukazuje sa, že nemajú.

A teraz vášne vzplanuli, manželia sa hádajú, obviňujú sa zvýšeným hlasom, často aj pred deťmi. V noci idú do rôznych izieb a v okamžiku sa premenia z blízkych na cudzích…

Keby si dali pauzu, počkali, kým sa upokoja, potom by možno pochopili, že konflikt bol v skutočnosti prakticky vykonštruovaný a že oni sami boli zámerne vtiahnutí do sváru.

Hry na demokraciu

V prvom rade sa to týka Ameriky – v posledných rokoch sa rozdelila na dva tábory a vedie nezmieriteľnú vojnu na všetkých frontoch vrátane domácich. Dilema medzi republikánmi a demokratmi však o osude Ameriky nerozhodne, keďže ani jedna strana poriadne nevie, čo má robiť.

Za normálnych okolností slúži politika ako tlmič, aj keď nedokonalý, medzi vládou a ľuďmi, medzi rôznymi krajinami. Ale keď politika prevezme priveľa moci, len zhoršuje nerovnováhu a rozsieva svár.

Hra na demokraciu nás priviedla do slepej uličky a rodina sa stáva jednou z obetí sociálneho kolapsu. Predtým sa manželia, ako sa hovorí, nezhodli v povahách, teraz sa rozchádzajú v ideológii. Hoci medzi tým nie je žiadny zásadný rozdiel. V oboch prípadoch je prvá vec, ktorú treba urobiť, zastaviť sa a dištancovať sa od obsedantnej túžby dokázať svoju pravdu.

Pravá láska

Existuje starodávne, univerzálne pravidlo: láska prekonáva všetky rozdiely. To znamená, že aby sme sa milovali, nemusíme byť „dokonalí a bezchybní“. Pravá láska je ovocím všetkého, čo nás rozdeľuje. Je to úroveň, na ktorú spoločne vystupujeme z dvoch opačných pólov. Všetky prekážky a rozpory medzi nami nás vedú len k tomuto výstupu, znova a znova. Bez nich by sme nevedeli, ako milovať.

Už som to kedysi povedal: zakaždým musíme vnútorne zájsť až na koniec, aby sme dokázali urobiť ďalší krok smerom k sebe navzájom. A tento jeden krok všetko pokryje a napraví.

Iba takto možno prekonať nenávisť, ktorá je úplne prirodzená a nevyhnutná. Dve polovice vesmíru – mužská a ženská – sú si absolútne protikladné, a napriek tomu ich samotná príroda spája do jedného celku, a z tejto jednoty protikladov rodí stále nové generácie. Skutočná harmónia, skutočné spojenie sa nebuduje na ústupkoch ani na podobnostiach, ale na rozdieloch, na vzájomnom dopĺňaní. Ani jeden z nás nemá pravdu – len spolu môžeme vytvoriť úroveň lásky nad nami, ktorá je skutočnou pravdou.

To znamená, že sa musíme za každú cenu povzniesť nad škandály, hádky a krivdy. Vynorili sa na povrch – a to je dobré. Teraz sa namiesto hádok môžeme rozprávať. Namiesto vzájomného dusenia sa môžeme objať a pritúliť sa jeden k druhému. Nemusíme sa utápať v našej nenávisti, miesto toho môžeme tento kotol prikryť pokrievkou – nechať ho vrieť a využiť túto energiu na náš vzostup.

Potom sa politika, médiá, zhromaždenia a hádky ukážu len ako kulisy, lacné provokácie egoizmu, ktorý sa nám snažil vládnuť. V skutočnosti nie je potrebné bojovať proti iným názorom. Veď každý je iný, každý vidí veci z inej perspektívy a obhajuje tú svoju. To je normálne. Nesmieme v tom však uviaznuť.

Ženská múdrosť

S manželkou máme už dlhoročnú dohodu: nebudeme sa zaoberať včerajškom, necháme ho v minulosti. Mimochodom, nebol som to ja, kto s tým prišiel – ona začala túto tradíciu a ukázala mi tento prístup. Taká jasná, liečivá ženská múdrosť: „Čo budeš raňajkovať?“ – a začíname s čistým štítom.

Hlavná vec, ktorú si treba pamätať, je: pravda je tam, kde sa stretávame za hranicami rozporov. Je to naše spoločné bohatstvo. Je to tretia zjednocujúca sila, ktorú vytvárame z dvoch polovíc pravdy. Bez nej nič nedosiahneme, zostane len nenávisť.

Táto pravda – stredná cesta – zahŕňa a integruje nás oboch. Ona sama je láskou, Prírodou. Stvorila nás ako protiklady, ktoré sa neustále rozchádzajú, a je pripravená držať nás pohromade, ak s tým budeme súhlasiť. To znamená, že nemusíme súhlasiť jeden s druhým, ale s ňou. Zhodneme sa na tom, že sa zjednotíme práve týmto spôsobom, aby vzniklo niečo nové: ani manžel, ani manželka, ani demokrati, ani republikáni, ale úplne nové spojenie, nová kvalita, nová úroveň, nový svet, ktorý bude medzi nami vládnuť.

Ako to môžeme akceptovať? Ako sa môžeme vymaniť z nášho súčasného chaosu? Presne na to potrebujeme oddychový čas. Ukáže nám, že neexistuje iné riešenie, než že nebudeme naďalej všetko deliť na pravicu a ľavicu. A nebudeme sa môcť ani rozdeliť či utiecť, ako v staroveku počas pádu Babylonskej veže, pretože nemáme kam uniknúť jeden pred druhým. Svet sa stal príliš malým a príliš protirečivým…

Nech svet čaká

Tak či onak, či už po dobrom, alebo po zlom, sa tam dostaneme. Už teraz cítime, že nekonečné hádky neprinášajú život ani žiadne riešenie – sú našou záhubou. Potrebujeme niečo, čo nás nad nimi zjednotí. Zúfalo potrebujeme tretiu silu, ktorá zmieri naše protiklady. Iba s ňou vyriešime všetky naše problémy.

Zatiaľ môžeme mlčať, dýchať, pozerať sa jeden druhému do očí, objímať sa – a neponáhľať sa. Nechajme svet čakať. Máme rande ako prvýkrát, keď na ničom inom nezáležalo, okrem spojenia, pocitu spolupatričnosti a vzájomnej blízkosti.

Chceme to. Súhlasíme s láskou.